Som “stará škola” - mám rada úctivé správanie, slušnosť, rešpekt, ohľaduplnosť, tam kde začínajú hranice iných, končia tie moje. A hlavne sa snažím nerobiť iným to, čo spôsobuje smútok alebo bolesť mne. Mám rada, keď slovo robí (nielen) muža a keď sa na niečom dohodneme, tak to platí – dáva mi to pocit istoty, že sa môžem na niekoho spoľahnúť. Samozrejme, ak do toho niečo príde, či už objektívna alebo subjektívna príčina, nevadí, len nech mi to dá druhá strana vedieť, aby som sa mohla zariadiť. Mám rada galantných a čestných mužov a ženy, ktoré sú dámami, nie len na oko, ale tie s láskavým srdcom bez vypočítavosti a vedľajších úmyslov. A tiež úprimnosť, neviem a ani nechcem hrať „rôzne hry“ dnešnej doby. V súkromí ani v práci, príde mi to zbytočné a zbytočne komplikované.
Mala som to šťastie, že už ako malé dieťa som mohla spoznať, čo je pravá krása taká tá vnútorná, krása duše, ktorú ucítite a toho, kto ju vyžaruje už inak ako krásneho ani nevidíte. Napríklad, moja starká mala vrásky a nikdy ich neriešila. Boli odtlačkom cesty, ktorú musela prejsť. Fascinovali ma, rovnako ako jej úsmev, keď som po nich prechádzala malými prstíkmi. A tiež ma ničím nerušili šedivé pramene vlasov, keď som jej zapletala vrkoče. Ona ma zas hladkala zrobenými rukami, no ten dotyk bol plný lásky. Zbožňovala som prázdniny u nej, dnes viem, že to bola rozprávka, ktorú som nepozerala na tablete, ale žila. Zvieratá, stromy, lúky plné kvetov, včelíny, potok a v ňom raky a ryby.
Čo sa s nami stalo? Dnes síce krásu vidíme, ale nie vždy cítime, ten istý potok je plný smetí, na zvieratá sa chodíme pozerať na farmy, lúky sú spustnuté a stromy nahrádza betón. Chýba mi svet starčekov a stareniek, ktorým som si sadla na koleno a so zatajeným dychom počúvala ako žili, čím všetkým si museli prejsť. Ich odchodom zmizol kus „starého sveta“, poznania, zdravého rozumu, sily, odvahy, statočnosti, pokory, ...
Z dnešného „uponáhľaného sveta“ sa akosi stráca kvalita na úkor kvantity, vzťahy sú povrchné a pozornosť človeka nám nahrádza technika. Umelé sa stáva prirodzeným, nenormálne normou, vulgárnosť humorom a pseudocelebrity nám nahrádzajú morálne autority. Ideálne je plávanie s prúdom a pre istotu iba po povrchu. Kam zmizla odvaha ponoriť sa do hĺbky vlastnej duše alebo duše a životov iných?
„Nie je čas“ – na deti, na partnera, na rodičov, na starých rodičov, na priateľov, na seba,... na život.
Spohodlneli sme,... nevládzeme, nemáme energiu a už ani chuť sa premôcť, sme povrchní a nespokojní... Chýba nám disciplína, empatia, spolupatričnosť, všímavosť, porozumenie, aj objatie. Náš spoločenský život sme presunuli na sociálne siete. Nemám nič proti technike, ona samotná je len nástroj. Rovnako ako nôž, môžeme ním odkrojiť krajec chleba alebo ublížiť. Je to o nás.
Nedávno som mala zaujímavý rozhovor s kamarátom, úspešným športovcom a otcom dvoch detí, ktorý mi v jednej chvíli hovorí: „Vieš, každý rieši to, akú planétu zanecháme našim deťom a budúcim generáciám, ale nikto nerieši, aké deti zanecháme tejto planéte!“... To je tá správna otázka. Aké deti jej teda zanecháme?
„Presne také ako sme my sami. Buďme im tým najlepším príkladom.“
