O vytrvalosti, detskom sne a ceste k sebe – 3. časť

V tretej časti rozhovoru s MARIÁNOM LAŠŠÁKOM - lektorom bojových umení, zdravotných cvičení a čínskeho jazyka (viac o tom, kto je Marián, sa dočítate tu: O vytrvalosti, detskom sne a ceste k sebe – Úvod), sa vrátime z Číny na SLOVENSKO, presnejšie do Mariánovho rodného mesta - Brezna, kde momentálne realizuje svoj nový projekt. Dozviete sa, čo všetko Marián v rámci tohoto projektu ponúka, o nástrojoch a postojoch, ktoré môžu zlepšiť fyzické, ale aj duševné zdravie, niečo o cnostiach, ktoré sú základom každého bojového umenia (o čo by bol život krajší a jednoduchší, keby bol nositeľom cností každý z nás), ale aj o tom, ako sa sami môžeme „prebudovať“. 🙂

Hovorí sa, že všade dobre doma najlepšie a človek si to obzvlášť uvedomí, keď strávi dlhší čas v cudzine. V každom prípade musím vyzdvihnúť našu prírodu, ktorá je unikátna. To je vždy prvé, čo si uvedomím, keď sa po dlhšom čase vrátim domov. Je to najväčšie bohatstvo, ktoré máme a preto ma mrzí, že si ho ničíme. Po návrate na Slovensko som zistil, že zmizlo veľa lesov, kam som už ako dieťa chodieval a namiesto nich ostali len rúbaniská a spúšť...

Žiaľ, musím súhlasiť, lesy nám miznú pred očami a z nejakého „záhadného dôvodu“ je to „nezastaviteľný proces“... Tiež mi je z toho smutno, spolu s nimi sa vytráca aj naša jedinečná fauna a flóra. A my - ľudia, sa potom čudujeme, prečo sa začína zver pohybovať v okolí našich príbytkov a prečo schádza do miest? No práve preto! Svojou „nenásytnosťou“ im ničíme ich (a zároveň aj náš) domov. Na túto tému by sme sa mohli veľmi dlho rozprávať. No povedz, nastali aj zmeny, ktoré Ťa doma tešia?

To čo vnímam ako pozitívne je fakt, že veľkej skupine ľudí sa zmenilo myslenie a začínajú sa aktívne podieľať na zmene. Prestávajú byť pasívni a začínajú sa vedome starať o svoje telesné a duševné zdravie. To je podľa mňa cesta k ozdraveniu spoločnosti. Každý jednotlivec, ktorý bude kultivovať svoje telo, dušu a ducha môže prispieť ku zmene k lepšiemu.

Upresni prosím našim čitateľom, čo myslíš pod „kultivovaním svojho tela, duše a ducha“?

Pod kultiváciou tela, duše a ducha myslím to, že každý človek by sa mal aktívne starať o svoje telesné zdravie, t.j. udržiavať telo v čo najefektívnejšom stave tak, aby nebolo choré, a aby neplytvalo energiou. Kultivácia duše je aktívny rozvoj pozitívnych duševných stavov a nálad, tým človek zmení svoje vibračné pole a časom takto pozitívne ovplyvní aj svoje okolie. Rozvoj ducha je vlastne rozširovanie svojho vedomia, uvedomovanie si seba ako súčasť celku, ako vlnu na oceáne, ktorá je vlastne oceánom samým.

Už keď som rozbiehal školu v Pekingu, mal som v pláne, že tam ostanem 3-5 rokov. Asi pol roka pred odchodom z Číny som vedel, že sa chcem vrátiť na Slovensko (dovtedy som si myslel, že zakotvím v niektorej inej krajine). V každom prípade som však vedel, že nech už pôjdem kamkoľvek, budem pokračovať v tom, čo som robil v Pekingu - teda vo výučbe bojových umení a zdravotných cvičení. Práve tam som si vytvoril systém výučby, ktorý som mal možnosť otestovať na žiakoch z rôznych krajín sveta, rôzneho veku a rôzneho zamerania. Zostavil som program tak, aby sa zameriaval na riešenie problémov, ktoré trápili väčšinu z nich. Bol to najmä stres a s ním súvisiace zdravotné problémy.

V Číne si strávil veľmi dlhý čas a svojím spôsobom si tam zapustil korene. Nebolo Ti ľúto zanechať všetko, čo si tak prácne vybudoval?

Odchod z Číny nebol jednoduchý a máš pravdu, ťažko som nechával za sebou to, čo som tam roky budoval, no pred mojím odchodom som urobil opatrenia, ktoré mali zabezpečiť, aby sa škola v Číne zachovala a mohla pokračovať ďalej. Až čas však ukáže, či boli tieto opatrenia postačujúce a účinné. Považujem za dobrý krok, že moji žiaci v Pekingu dostali priestor na rozvinutie samostatnosti a verím, že ich to posunie dopredu.

Napriek tomu, že som urobil nejaké kroky, môj návrat domov bol trochu o neistote. Síce som vedel, čo chcem robiť, ale nevedel som odkiaľ začnem. Oslovil som viacero ľudí, ohľadom spolupráce a potom som čakal, ako sa veci vyvinú. Jedným z oslovených bol aj pán Tomáš Abel - primátor mesta Brezno. Predstavil som mu môj projekt čínskych zdravotných cvičení, bojových umení a čínskeho jazyka. Keďže sa mu projekt páčil, podporil ho a vďaka nemu, sa aj napriek krátkemu času, podarilo dosiahnuť pekné výsledky.

O čom je tento projekt a čo sú pre Teba pekné výsledky, resp. zaujímalo by ma, na základe akých kritérií vyhodnocuješ jeho úspešnosť?

V rámci tohto projektu vediem v Brezne kurzy čínskych zdravotných cvičení a čínskeho jazyka a organizujem prednášky o Číne a čínskej kultúre. Pravidelne pozývam aj odborníkov či už na bojové umenia alebo čínsku medicínu a podobne. Hlavným cieľom je poskytnúť ľuďom nástroje na zlepšenie zdravia a duševnej pohody. Čínske zdravotné cvičenia sú takýmito nástrojmi, navyše sú nenáročné na priestor, väčšina kurzov prebieha vonku, nie sú k nim potrebné žiadne pomôcky a pri pravidelnom cvičení vidieť pomerne skoro výsledky. Kurzy sú zamerané na rôzne skupiny ľudí tak, aby si každý našiel vhodný nástroj pre svoje potreby. Ďalším cieľom je postupne nadviazať spoluprácu mesta Brezna s Čínou a to v oblasti kultúrnej a vzdelávacej, ako aj v oblasti rozvoja turizmu.

A na základe akých kritérií vyhodnocujem úspešnosť projektu? Napríklad takých, že za krátke 3 mesiace sa celkovo do kurzov zapojilo vyše sto ľudí, ktorí robia v cvičení úžasné pokroky. Veľa ľudí mi hovorí, že sa im zlepšil zdravotný stav, že majú viac sily na bežné každodenné činnosti. Ako príklad uvediem jednu pani, ktorá má pred 70 – kou, a ktorá mi nedávno povedala, že 3 hodiny v kuse hrabala seno, čo už roky nezvládala a pritom jediné, čo sa zmenilo je, že začala cvičiť. Tiež ma teší, že ľudia sa osmelili a nevadí im cvičiť vonku. Mnohým sa zdá „normálne“ vidieť cez deň opitého človeka váľať sa po zemi, ale keď vidia skupinu ľudí, ako vonku cvičia, tak je to dosť zvláštne a časť ľudí takúto skupinku považuje za „nie celkom duševne v poriadku“. 🙂 To sa ale časom zmení a verím, že malá skupinka bude inšpirovať väčšinu a časom bude normálne, že ľudia vonku cvičia a naopak, na počudovanie bude to, že niekto cez deň sedí v krčme.

Kto všetko sa môže do Tvojho projektu zapojiť? Sú nejaké vekové alebo zdravotné obmedzenia?

Keďže je projekt realizovaný v Brezne, je určený predovšetkým pre jeho obyvateľov a ľudí z okolia. Ak sa cvičenie prispôsobí veku a zdravotnému stavu, tak môže cvičiť každý. Cvičenie má byť predovšetkým v súlade s prirodzeným vývojom človeka. Napríklad deti a mládež, sú plné energie. Sú ohybné a živé, to znamená, že ich cvičenie bude vyzerať inak ako cvičenie staršieho človeka povedzme na dôchodku. Keby chcel senior cvičiť to, čo cvičí mládež, tak by sa veľmi pravdepodobne zranil. Je to o tom, že v každom veku má človek sledovať iné ciele. Deti rozvíjajú obratnosť, rýchlosť a vytrvalosť, starší človek rozvíja pokoj, uvoľnenie a vláčnosť.

Páčia sa mi prirovnania, ktoré v každom období života poukazujú na rozvíjanie iných kvalít. Popíšeš ich našim čitateľom?

V škole Wujiquan sa hovorí, že medzi 10. - 20 rokom. života má cvičenie pripomínať lastovičku (v tomto období rozvíjame svižnosť a bystrosť), medzi 20. - 30. rokom života opicu (tam je to zas pružnosť a šikovnosť), medzi 30. - 40. rokom života tigra (do popredia ide výbušnosť a sila), medzi 40. - 50. rokom života medveďa (rozvíjame rozvážnosť a dôstojnosť), medzi 50. - 60. rokom života pytóna (ten symbolizuje pokoj, pripravenosť a silu vychádzajúcu z vláčnosti) a po 60. roku korytnačku (tá predstavuje múdrosť, nepripútanosť a zavíjanie sa do seba). Korytnačka má veľmi pomalé a vláčne pohyby a pritom je to jeden z najdlhšie žijúcich tvorov na zemi.

Čo je Tvojím cieľom v rámci projektu?

Predovšetkým dať ľudom prístup k informáciám a metódam na zlepšenie života. Čínske cvičenia a čínska kultúra sú len jedeným kúskom z celkového „obrazu“. Človek musí mať otvorenú myseľ a ten celkový obraz si takpovediac vyskladať z rôznych zdrojov. Možno to bude znieť prekvapivo, ale naša pôvodná slovenská kultúra má veľa vecí spoločných s čínskou, rozdiel je v tom, že u nás sa veľa vecí nedochovalo, zatiaľ čo v Číne sa podarilo znalosti systematizovať a zachovať dodnes. Ako príklad môže poslúžiť čínska medicína. Tá sa v Číne zachovala ako národný poklad a cielene sa rozvíjala. Vo väčšine čínskych nemocníc sú okrem západnej medicíny aj oddelenia čínskej medicíny.

Zaujala ma informácia o spoločných „veciach“ medzi pôvodnou slovenskou kultúrou a čínskou. Čo presne máš na mysli? Predsa len sme dosť geograficky vzdialení a myslím, že aj mentalita a spomínaná kultúra sú dosť rozdielne.

Na Slovensku bola kedysi rozvinutá prírodná medicína, mali sme svetovo uznávaných bylinkárov a olejkárov, z ktorých mnohí pôsobili na rôznych kráľovských dvoroch, napr. niektorí liečili holandskú kráľovskú rodinu alebo ruskú cársku rodinu. Žiaľ, dnes o tom málokto vie a tradícia bylinkárov a olejkárov sa zachovala len čiastočne a v malom rozsahu. Predstav si, aké by to bolo, keby sme dnes v nemocnici mali oddelenie tradičnej slovenskej prírodnej medicíny...

Naši predkovia žili v súlade s prírodou, a tá sa riadi rovnakými zákonitosťami u nás aj v Číne. Napríklad čínsky Čchi kung pracuje s dychom a zámerom. V slovenčine sú dych a duch nerozlučne spojené, existuje slovo dúchať v zmysle vypúšťať vzduch, kde koreň slova je duch. V oboch tradíciách sú dych a duch prepojené, aj keď konkrétne metódy, ako sa s nimi pracujeme, môžu byť odlišné.

Teraz Ti dám trochu záludnejšiu otázku. Podľa čoho si vyberáš ľudí, s ktorými spolupracuješ?

Po viacerých životných skúsenostiach, som si zosumarizoval určité základné kritériá. V prvom rade poznaj sám seba a maj pevné morálne zásady, ktoré neporušíš za žiadnu cenu. Keď niekto chce, aby si porušil alebo ohol svoje zásady, aj keby to malo byť pre dobrú vec, nie je to ten správny „partner“. Potom nasleduje, poznaj druhú stranu. Treba si všímať hlavne činy, nie len slová. A tiež zásady druhej strany - či sa ich drží v každej situácii alebo ich „ohýba“ podľa toho, aký prospech z toho má. Toto je pre mňa len taká základná pomôcka. Aby sme niekoho naozaj spoznali, na to treba čas a niečo spolu „preskákať“.

Pomohla Ti Čína napríklad aj v tom, aby si ľahšie zhodnotil, kto je dobrý učiteľ/majster a kto nie?

Ako som už spomínal v predchádzajúcom rozhovore (O vytrvalosti, detskom sne a ceste k sebe – 2. časť), môj majster Yu vnímal extrém, do ktorého som sa po 15 rokoch silového a vytrvalostného cvičenia dostal a úplne rozbil koncept tréningov, ktorý som si za tie roky sám v hlave vytvoril. Začal ma viesť inou cestou tak, aby som sa dostal do rovnováhy. Dobrý učiteľ/majster totiž vie zhodnotiť povahu žiaka podľa toho, ako cvičí. Tak si doslova vytvorí jeho psychologický profil a potom musí zvoliť vhodné prostriedky na to, aby ho dostal do rovnováhy. Toto je veľké umenie. Preto by som rozlišoval trénerstvo a majstrovstvo, ktoré vyžaduje aj istú dávku empatie. Tu treba zdôrazniť aj to, že nie každý majster je aj dobrý tréner. Niekto môže byť vynikajúci v tom čo robí, ale nedokáže to naučiť iných. A taktiež nie každý majster musí byť aj dobrý človek. Stačí sa pozrieť na Kung fu filmy, v ktorých nie je núdza o rôznych „lotrov“, no pritom sú to skvelí bojovníci, táto časť sedí aj na skutočný život. Veľa (nie len čínskych) majstrov sú skvelí manipulátori, ktorí si budujú kult osobnosti, na to si tiež treba dať pozor. Ja keď si vyberám učiteľa/majstra, tak sa okrem jeho zručností v danej disciplíne pozerám aj na to, aký je človek, akými ľuďmi sú jeho žiaci a aké zručnosti ich bol schopný naučiť. Našťastie po rokoch to človek už vie odhadnúť, horšie je to na začiatku, keď je všetko nové a neznáme.

Súhlasím, sama mám skúsenosť s cvičením (s viacerými trénermi) a môžem povedať, že tréningy „tvrdou rukou“ ma doslova ubíjali. Podľa mňa je jedna vec lenivosť, ktorú by sme mali prekonať a druhá sú reálne fyzické a zdravotné predispozície a limity, ktoré by mal znalý tréner zohľadniť. Aký je Tvoj prístup k cvičeniu? A ako môžem ja sama zistiť, či cvičím správne?

Je rozdiel medzi cvičením a cvičením. Človek si musí v prvom rade ujasniť, čo vlastne chce cvičením dosiahnuť. Ak je mojím cieľom udržanie zdravia a prevencia chorôb, tak nepotrebujem fyzicky vyčerpávajúci tréning. Čo ale potrebujem je pravidelnosť, tzn. nie si zacvičiť dvakrát týždenne po dve hodiny „do mŕtva“, ale každý deň minimálne 20 - 30 minút.

A aké cviky by to teda mali byť?

Povedal by som, že každý si musí nájsť to, čo je vhodné pre jeho situáciu a potreby. Nemyslím si, že každý pohyb je dobrý. Existuje veľa ľudí, ktorí si rôznymi športami privodili zranenia a zhoršenie zdravotného stavu. To, čo je určite dôležité je - začať niečo robiť. Na začiatku treba dobre poznať svoj zdravotný stav a predispozície, potom si o cvičení, do ktorého sa chcem pustiť, zistiť čo najviac. Ak sa pre dané cvičenie, po zvážení všetkých okolností rozhodnem, treba po nejakom čase zhodnotiť, či cvičenie prináša očakávané výsledky. Ak si chcem zvýšiť napríklad fyzickú výdrž, tak pôjdem behať. Ale ak si chcem dať do poriadku povedzme kolená, tak si skôr vyberiem nejaký Čchi kung alebo plávanie.

Ak človek cvičí správne, bude sa zvyšovať jeho bdelosť a následne aj sebapoznanie - lepšie vnímanie a porozumenie vlastnej bytosti. Človek začne odhaľovať princípy fungujúce „za cvičením“ a bude ich uplatňovať aj v bežnom živote.

Uvedieš nám k tomuto aj nejaký príklad, aby sme si to vedeli lepšie predstaviť? 🙂

Pokiaľ hovoríme v kontexte, že cvičenie nie je len o tom, že si zacvičíme povedzme hodinku na tréningu, ale o tom, že sa chceme „prebudovať“ a to cvičenie aj „žiť“, začneme si vedome upravovať držanie tela (či už pri chôdzi alebo pri sedení), budeme si upravovať duševné stavy a nálady smerom k radostivosti a spokojnosti, budeme vedome zastavovať reflexnú činnosť mysle. Postupne sa takto celý človek „prebuduje/prepodstatní“ v zmysle tzv. cností, ktoré sú vlastne esenciou cvičenia. Pod esenciou myslím základ (podstatu) a zároveň to najlepšie, čo sa dá kultiváciou vytvoriť. Napr. v čínskej medicíne sa na tvorbe esencie (postnatálnej) podieľajú všetky orgány tela a ako stavebnú zložku esencie poskytujú to najlepšie a najčistejšie zo seba.

Spomenul si reflexnú činnosť mysle, nie je náhodou „správne“, keď človek uvažuje, zamýšľa sa nad vecami, zlepšuje ich, hľadá riešenia, atď.?

Tomu, čo popisuješ, sa hovorí uvedomelé myslenie - v zmysle „myslím len na to, na čo chcem a kedy chcem“. Reflexné myslenie je nekontrolované, vychádzajúce z reakcie na vnemy a následného tvorenia dojmov. Dojmy nás vymedzujú a ohraničujú (limitujú). Vtedy nevidíme skutočnosť objektívne, ale cez okuliare názorov buď vlastných, prebraných (od iných ľudí) alebo naučených. Človek tým rozvíja snenie a fantáziu a tvorí nereálne konštrukcie, ktoré len citovo rozochvievajú jeho bytosť. Napríklad, keď šoférujem a niekto mi nedá prednosť, tak zabrzdím, aby sme sa nezrazili. Ale nebudem sa už citovo angažovať tým, že mu začnem nadávať a zlostiť sa. Môžem ho upozorniť, napr. tým, že zatrúbim, aby si uvedomil, že urobil chybu, ale potom to už neriešim, nebudem na to celý deň myslieť ani o tom každému, koho stretnem, rozprávať a pritom sa vždy znova a znova rozčuľovať. A ani si nebudem sám dookola v mysli tú situáciu prehrávať s tým, čo všetko sa mohlo stať (že sme sa mohli zraziť, niekto sa mohol zraniť alebo by boli také a také opletačky), lebo nič z toho, čo „mohlo“, sa nestalo. Skrátka nežijem v minulosti (čo bolo nezmením) ani v budúcnosti, ale tu a teraz.

Vráťme sa ešte k tomu „prebudovaniu“. Spomínal si, že majstrovstvo začína spoznaním seba samého a nasleduje prebudovanie sa v zmysle cností. Čo to znamená v praxi?

Keď sa človek rozhodne sám seba spoznať, začína pozorovaním. Pozoruje sám seba a časom zisťuje, ako v rôznych situáciách reaguje a čo ho k takýmto reakciám, na danú vec/situáciu, vedie. Potom porovnáva, či je to v súlade s cnosťami. Ak nie, tak začne cielene pracovať na tom, aby to tak bolo. Tu je nadmieru dôležité zachovať si kritický rozum a akúsi nezaujatosť, aby sme si samého seba neidealizovali. Treba sa objektívne pozrieť na svoje dobré aj zlé vlastnosti a nezakrývať si pred nimi oči. Človek by sa mal stať introvertným z toho pohľadu, že sa mu jeho vlastná bytosť stane predmetom pozorovania, skúmania a prebudovávania. Ak takto dlhodobo a vytrvalo pracuje, zistí, že vidí starý svet novými očami a jeho reakcie začnú byť iné.

Stránka, ako aj projekt ZÁLEŽÍ NA VŠET.COM je o hodnotách, resp. o ich návrate. Dnes sa už slovo „CNOSŤ“ pomaly vytráca z nášho jazyka a mnohí ani netušia, čo si majú pod ním predstaviť. Sám sa celý život venuješ bojovým umeniam a ich súčasťou je práve rozvoj cností. Povedz, na čo nám cnosti vlastne sú a k čomu majú človeka doviesť?

Presne ako si povedala, na cnosti sa pomaly zabúda a dnešná spoločnosť sa potrebuje vrátiť k ich rozvoju. Dlhé roky nenápadná, no cielená podpora rozvoja necností, priviedla ľudstvo na pokraj vyhynutia. Stačí sa pozrieť na predpovede vedcov z celého sveta, ohľadom klimatických zmien na Zemi. K tomu, kam až to ľudstvo dotiahlo, nie je čo dodať.

Čo sa týka bojových umení, cieľom výcviku je v prvom rade výchova morálne zdatného a spoločensky dobre učleneného človeka. Bojové zručnosti sú dôležité, ale nie prvoradé. To však neznamená, že by žiak po určitom čase venovanom výcviku, nemal mať porovnateľné bojové alebo zdravotné výsledky, ako žiaci iných škôl bojových umení. Ak to tak nie je, je potrebné sa zamyslieť, kde je chyba. Najvyšší cieľ je vydobyť zo seba to najlepšie, prepodstatniť celú bytosť v zmysle morálnych zásad - nazývaných aj cnosti.

Najprv si musíme uvedomiť, v akom stave sa nachádzame. Potom vedome pracovať na jeho zmene. Keď už dosiahneme zmenu, treba pracovať na jej udržaní, až kým sa nestane našou prirodzenosťou. Nad všetkými týmito zásadami stojí uvedomenie si celej bytosti, dobrá nálada a optimizmus, ako zvolený duševný stav (zvolený preto, lebo sa môžeme pre neho rozhodnúť) a bdelosť. Dobré duševné stavy (pocity šťastia, radostivosti, atď.) sa „zdieľajú“ s telom prostredníctvom uvedomovania celej bytosti. Toto by sa malo diať počas cvičenia bojových umení, ale aj v bežnom živote. T. j. v stave radostivosti začať s uvedomením najprv tela (radosť sa prenáša do tela). Potom sa postupne pričleňujú pocity, myseľ, duševné stavy, až je vedomím obsiahnutá a poznaná celá bytosť so všetkými jej zložkami. Pracovať by sa malo tak, aby sa človek duševne ukľudnil, psychicky ustálil, rozpustil napätia, energiu negatívnych vlastností pretransformoval v zmysle morálnych zásad a výsledkom toho by malo byť zharmonizovanie celého „seba“.

No, zdá sa, že máme čo robiť a nie je toho vôbec málo. 🙂 Napriek tomu, že sa rozprávame predovšetkým o cvičení a vnútornej premene, Ty v rámci projektu v Brezne vyučuješ aj čínsky jazyk. Máš tento kurz nejak špecificky zameraný?

Kurz čínštiny bol otvorený v rámci mesta pre širokú verejnosť a výuka prebieha v kultúrnom dome, v súčasnosti je vekový priemer záujemcov okolo 45 rokov. Zameriavame sa v ňom predovšetkým na konverzačnú, teda hovorovú čínštinu, kultúrne pozadie jazyka a menej na znaky.

Na letné mesiace júl a august bol pre mládež (vo veku 11-18 rokov) pripravený prázdninový program, zameraný na základy Kung fu a čínskeho jazyka. Cvičenie malo prebiehať na dopravnom ihrisku a výučba čínskeho jazyka v dome kultúry. Celý tento program bol navrhnutý ako bezplatný. Žiaľ, zatiaľ sa mi nepodarilo osloviť túto vekovú skupinu a prihlásila sa mi len jedna záujemkyňa. Napriek tomu som odhodlaný pokračovať v propagácii tohoto kurzu pre mládež a verím, že v septembri sa mi podarí ho otvoriť.

Je všeobecne známe, že učenie sa cudzích jazykov je tréningom pre mozog (takže sme stále v téme „cvičenia“). 🙂 Čo si myslíš o názore, že vďaka učeniu sa cudzích jazykov, sa mozog vyvíja inak?

Je pravdou, že pri učení sa čínskeho jazyka sa zapájajú iné časti mozgu, ako pri učení sa európskych jazykov, takže ide o dobré cvičenie pre mozog. A nie len to. Štúdium cudzích jazykov úzko súvisí aj s poznávaním danej kultúry, takže človeku sa rozširujú obzory. Mozog zisťuje, že sa ľudia z rôznych kultúr môžu na rovnakú vec pozerať z iného pohľadu a niekedy dokonca z úplne opačného, ako sme zvyknutí. Napriek tomu to môže byť v danom kontexte perfektne logické a správne. Vďaka tomu sa môžeme naučiť uvažovať o veciach zo širšieho hľadiska, čo aj nás samých posúva osobnostne dopredu.

Sme na konci tretej časti a ja chcem Mariánovi poďakovať za podnetnú sériu rozhovorov. Verím, že aj vďaka nemu sa podarilo ukázať, že na naplnenie snov nie sú nutné iba „ostré lakte a plná peňaženka“ (ako si to mnohí myslia), ale že sa to dá aj inak - so zachovávaním hodnôt a cností, ktoré dnes už pomaly vychádzajú z módy. Prostredníctvom nástrojov a osobných skúseností, ktoré s nami Marián zdieľal, môžeme aj my nastúpiť na cestu našej vlastnej premeny. Netreba však zabúdať na to, že jedna vec je, mať všetky potrebné informácie a druhá - reálne konať. Toto je len a len na nás a nikto to nemôže za nás urobiť.