O vytrvalosti, detskom sne a ceste k sebe – 2. časť

V poslednej dobe počúvam veľa rečí o tom, čo všetko by ľudia chceli. Ako si predstavujú svoj život, okolie, svet, ale tam to zvyčajne aj končí. Ruku na srdce, veď kto z nás by sa už len chcel vzdať svojho pohodlia a návykov, ktoré sú nakoniec aj tak „silnejšie ako my“? Veď to je drina! Málokto je ochotný niečo reálne zmeniť a keď už, tak sa po prvých neúspechoch aj tak vzdáme. To je ten moment, kedy si môžeme spokojne učičíkať svedomie tým, že „sme skúsili a nevyšlo“.

K tým, ktorí sa naučili nevzdávať, ale zároveň aj rozlišovať to, čo už nie je treba lámať cez koleno je aj MARIÁN LAŠŠÁK – v súčasnosti pôsobiaci ako lektor bojových umení, zdravotných cvičení a čínskeho jazyka. O tom ako sme sa stretli a čím ma zaujal natoľko, že som sa rozhodla urobiť s ním rozhovor, sa dozviete v úvode k týmto článkom (prejsť na - „Úvod“). V prvej časti nám porozprával o jeho o detskom sne „o veľkom bojovníkovi“, o láske k bojovým umeniam, o strate ilúzií, cieľoch, ale aj o tom ako prekonať prekážky (prejsť na prvú časť - „Láska k bojovým umeniam a cesta k sebe“). Marián je presne ten typ človeka, ktorý o sebe veľa nehovorí, no hovoria za neho samotné činy. A práve tie ho doviedli bližšie k jeho snu - až do ďalekej Číny, kde naberal nové skúsenosti ďalších desať rokov.

Na konci prvého článku sme sa rozlúčili s Prahou, kde si na Karlovej univerzite študoval sinológiu a Tvoje pôsobenie tam končilo, úspešným konkurzom na štipendium v Číne. Podľa čoho si si vybral miesto, kde budeš študovať?

Keď sme si so spolužiakmi podávali žiadosť o štipendium, mali sme možnosť vybrať si tri nami preferované univerzity v Číne, na ktorých by sme chceli študovať. Ja som si vybral všetky tri v Pekingu, lebo som vedel, že je tam veľa majstrov bojových umení, takže pre mňa to bolo ideálne miesto. Bojovým umeniam som sa chcel venovať tak, ako doposiaľ – popri štúdiu.

Ako si prijal informáciu o tom, že si nebol vybraný na žiadnu z „Tvojich“ univerzít, nebol si sklamaný?

Nie, nebol. Vtedy som bol rád, že budem vôbec v Číne. Moja predstava bola skutočne taká, že majstri bojových umení sú v Číne na každom rohu.

A boli? 🙂 Či bol problém nejakého nájsť?

Pravda je taká, že tam skutočne na každom rohu niekto cvičí bojové umenia, ale skutočných majstrov bolo, aj je veľmi málo, takže ich treba hľadať.

S akými pocitmi si odchádzal do Číny, mal si strach?

Na Čínu som sa niekoľko rokov systematicky pripravoval. Pred tým, ako som odišiel, som mal za sebou dva roky štúdia čínštiny a aj mesačný pobyt v Pekingu (v roku 2003), takže sa nedá povedať, že by som mal vyslovene strach. Ak aj boli pred cestou nejaké obavy, prekonal som ich vďaka môjmu nadšeniu. Nadšenie a optimizmus vytvoria okolo človeka ochrannú atmosféru a dá sa nimi prekonať každý problém aj obava. Odchod do Číny bol pre mňa novým dobrodružstvom a ja som bol nakoniec rád, že ma prijali do Dalianu a nie do Pekingu. Toto mesto sa stalo mojím druhým domovom, ktorý mi prirástol k srdcu hlavne vďaka úžasným ľuďom.

Musím povedať, že Ti to Tvoje celoživotné zameranie na bojové umenia, tak trochu „závidím“. 🙂 Vieš, čo chceš a mne sa zdá, ako by Ťa k Tvojmu snu viedla neviditeľná niť. Je to dar, s ktorým sa musí človek narodiť?

Nepovedal by som, že je to dar, skôr je to cvik. Stačí si dávať malé ciele a skúsenosť už ukáže ako funguje princíp v pozadí. Človek si môže vybrať aj náhodný cieľ, napríklad, že po dobu jedného mesiaca bude každý deň aspoň chvíľu čítať knihu, alebo že si pôjde každý deň zabehať. Keď sa mu napriek okolnostiam podarí dodržať plán tak mu to jednak posilní vôľu, dodá sebadôveru a optimizmus a zároveň zistí ako funguje mechanizmus v pozadí. Určite, že prídu momenty, keď sa zdanlivo nebude dať dodržať plán, ale to treba prekonať vôľou. Napríklad, keď je počas dňa veľa povinností a nedá sa ísť zabehať, tak obetujem trochu spánku a buď si privstanem alebo pôjdem do postele neskôr a aspoň na 5-10 min. si pôjdem zabehať. Aj to stačí na splnenie plánu a je lepšie urobiť menej ako nič.

Zdá sa, že tento životný prístup Ti skutočne funguje a možno aj vďaka nemu sa odohralo jedno kľúčové stretnutie, ktoré malo vplyv na Tvoje ďalšie smerovanie. Povieš nám o ňom viac?

Haha, to je ozaj vtipný príbeh. Zvykol som si zacvičť v parku v meste Dalian, ktorý sa nachádza blízko univerzity. Vyhliadol som si v ňom pekné, pokojné miestečko, kde som pravidelne cez obed cvičil. Jeden deň som tam prišiel neskôr (až v podvečer) a počas cvičenia ma oslovil neznámy muž, s otázkou „čo to robím“. Odvetil som, že sa môžeme porozprávať, až keď docvičím (vtedy ma vedelo poriadne nahnevať, keď ma niekto pri cvičení vyrušil). Usmial sa a sám začal cvičiť „niečo zvláštne“ opodiaľ.

Netušil som, že je skutočným majstrom bojových umení, ktorému som obsadil „jeho“ miesto. Po docvičení sme sa dali do reči a on sa ma opýtal, či ma moje cvičenie robí silným. Keďže bol o hlavu nižší a mal vtedy asi 50 rokov, usúdil som, že som určite silnejší ako on. Slušne som mu odpovedal, že sa cítim byť „dostatočne“ silným.  Na to ma vyzval, aby som ho zhodil na zem. Po rokoch sa mi zopakoval „scenár“ z detstva (viac v prvej časti rozhovoru). Nielenže som ním ani nepohol, ale sám som skončil viackrát na zemi. Mal som za sebou 15 rokoch tréningov bojových umení a teraz toto!!! Tentokrát som stratil ilúzie o mojej sile a aj o celých tých rokoch cvičenia. Začal som sa opäť zamýšľať nad tým, že s mojim cvičením niečo nie je v poriadku. Myslel som si, že tieto veci mám už vychytané.

A čo si, pri tom zamýšľaní sa, zistil? Dostal sa Ti do rúk opäť nejaký článok, ako to bolo v detstve? 🙂

Nooo, ... zo začiatku som nezistil vôbec nič, len som si myslel, že treba viac cvičiť (keďže táto metóda mi pred rokmi pomohla). A tak som cvičil viac, lenže teraz sa nič nedialo. Dokonca som stretol odo mňa starších ľudí, ktorí k môjmu „budúcemu“ majstrovi len začali chodiť a ja som po pol roku ešte intenzívnejšieho tréningu, s nimi ani nepohol. Keď už som si nevedel rady, požiadal som majstra „Yu Qingdi“ (tak sa ten pán z parku volal), aby ma učil. Vtedy sa mi všetko, čo som vedel o bojových umeniach, obrátilo naruby. Predtým mi všetci hovorili, že treba cvičiť, rýchlejšie, silnejšie a tvrdšie a zrazu mi tento muž hovorí, že treba cvičiť menej, pomalšie a jemnejšie.

Hovorí sa, že keď je žiak pripravený, učiteľ príde. Ty si podľa všetkého „pripravený“ bol. Čo bolo pre Teba v tomto zmenenom prístupe najťažšie?

Pravdu povediac, najťažšie bolo zbaviť sa predstáv a hraníc, ktoré som si vytvoril v mysli, ako sa hovorí „vyprázdniť pohár“ a zabudnúť na to, ako by mali, podľa mňa, vyzerať bojové umenia a tréning. Toto mi trvalo celé 2 roky. Celé to obdobie bolo pre mňa veľmi frustrujúce a vážne som uvažoval o tom, že s bojovými umeniami skončím.  Len si predstavte, majster mi „zrúcal“ to, čo som 15 rokov tak pracne budoval a teraz som mal začínať od začiatku? Zlomilo ma to...

Mojím šťastím v celej tejto situácii bol fakt, že som mal tréning za tie roky tak v krvi, že som si nevedel predstaviť, čo by som bez neho robil (toto je sila návykov a tie „dobré“ nám v kritickej situácii môžu pomôcť). Vytrval som a veci sa začali postupne vyjasňovať. Po rokoch som opäť cítil, že napredujem. Bolo to, akoby sa uvoľnili neviditeľné putá, ktoré som si sám v mysli vytvoril. Keď nad tým takto spätne uvažujem, môjmu majstrovi išlo hlavne o to, aby ma dostal z extrému. Dovtedy boli pre mňa tréningy - stále viac, rýchlejšie a silnejšie, preto bolo teraz treba cvičiť menej, pomalšie a jemnejšie, aby sa to vyrovnalo. Cieľom cvičenia je totiž dostať sa do rovnováhy.

Jedno čínske príslovie hovorí: „čo sa dostane do extrému, musí sa preklopiť“. Znamená to, že ak človek trénuje telo až do extrému a prekročí hranicu, telo to nevydrží a buď sa zraní alebo ochorie a to je vlastne druhý extrém, ktorý má upozorniť na to, že už to takto nejde ďalej, že telo potrebuje oddych. Tento princíp sa má aplikovať v každej oblasti života. Keď človek udržuje tento vratký rovnovážny stav, je schopný podľa situácie buď pritlačiť alebo uvolniť, zrýchliť alebo spomaliť, vždy tak, ako v danom okamihu treba aby sa znovu dosiahla rovnováha.

Vaše stretnutie s majstrom bolo ako scenár z filmu. 🙂 Málokto však vie, že si sa v roku 2009 stal aj jeho rodinným žiakom a pokračovateľom ôsmej generácie školy Wujiquan. Je bežné, že sa cudzincovi dostane takejto pocty?

Mal som to šťastie a česť, že som bol, ako prvý ne-Číňan (spolu s mojim bratom, ktorý prišiel do Číny o niečo neskôr ako ja), prijatý do rodiny Wujiquan. Tento štýl sa donedávna odovzdával len z otca na syna. V jednej generácii vždy len jednému mužskému potomkovi. Až učiteľ môjho učiteľa ho sprístupnil pre širokú verejnosť. V súčasnosti sa žiaci delia na tzv. bežných žiakov a na rodinných žiakov. Rodinní žiaci prejdú ceremóniou, ktorou ich učiteľ prijíma do rodiny a stávajú sa pokračovateľmi príslušnej generácie. Každá „výsada“ má aj svoju druhú stránku a tou je zodpovednosť. Rodinní žiaci sú zodpovední za uchovanie tohto bojového umenia pre ďalšie pokolenia. Dnes už nie je nezvyklé, že čínsky majster má za žiakov cudzincov. Dokonca veľa majstrov v Číne to považuje za určitú prestíž. Navyše, ak niekto príde do Číny len preto, aby sa učil bojové umenia, väčšinou pristupuje k ich štúdiu zodpovedne.

V roku 2012, si sa ako člen Slovenského reprezentačného oddielu, zúčastnil Majstrovstiev sveta v tradičných čínskych bojových umeniach v Číne a pre Slovensko si získal skvelú bronzovú medailu. Prečo je to jedna z tých, ktorú si ceníš najviac?

V roku 2012 som sa po ukončení štúdia vrátil na Slovensko a to bolo vôbec po prvýkrát, kedy sa Slovensko zúčastnilo v Majstrovstiev sveta v tradičnom Wushu. Išlo v poradí o piate Majstrovstvá sveta a konali sa v meste Huangshan v Číne. Zúčastnilo sa ich vyše 35 krajín sveta a viac ako 3.500 súťažiacich, v rôznych kategóriách.

Keďže som mal skúsenosti a výsledky zo súťaží v Číne, oslovila ma Slovenská Asociácia Čínskeho Wushu, aby som reprezentoval Slovensko. Bolo nás vtedy 7 športovcov z viacerých škôl čínskych bojových umení na Slovensku a náš oddiel získal 6 bronzových a jednu striebornú medailu. Pred touto súťažou a aj po nej som sa zúčastnil mnohých medzinárodných súťaží, ale medailu z týchto majstrovstiev sveta si cením hlavne preto, lebo organizátori sa nesnažili o to, aby mal medailu za každú cenu čo najväčší  počet súťažiacich, čo sa na súťažiach deje dosť často.

Ďalšia vec, ktorá je pre Slováka v Číne celkom nevšedná je, že si si v roku 2016 založil v Pekingu školu Kung fu a Qigongu, kde aj v súčasnosti pod vedením troch Tvojich inštruktorov cvičia žiaci z vyše 10 krajín celého sveta – to je fantastické! Nemal si ako „ne-Číňan“ problémy?

Je pomerne netradičné, aby cudzinec učil v Číne čínske bojové umenia, je to podobné ako keby na Slovensku učil Číňan slovenské ľudové tance. V Číne sú hrdí, keď je ich kultúra prijímaná cudzincami, ale v tomto smere, učenia čínskych bojových umení alebo tradičnej kultúry, cudzincov dosť podceňujú. Väčšina mojich žiakov boli zo začiatku len cudzinci, t.j.„ne-Číňania“, ktorí sa nepozerali na to, či som Číňan, ale na to, čo ich viem naučiť. Moje učebné metódy sú upravené na modernú dobu a súčasné potreby ľudí.

V čom napríklad?

V prvom rade nemám žiadne tajnosti a všetko sa snažím detailne  vysvetliť. Keď ľudia pochopia súvislosti napredujú rýchlejšie a cvičenie ich viac baví. V minulosti učiteľ žiaka v Číne testoval aj roky kým ho začal učiť niečo „funkčné“. Dodnes je vo veľa školách kopec tajných cvičení, ktoré si strážia ako oko v hlave.  Ak sa nenašiel vhodný pokračovateľ, zobral si majster svoje vedomosti a zručnosti do hrobu, a tak veľa štýlov a vedomostí vymizlo. Dnešná doba je už iná a som rád, že sa mnoho skvelých majstrov začína otvárať zmenám a šíria svoje učenie bez zatajovania.

Ako Ti skrsol nápad založiť školu? A prečo si ju nazval školou Kung fu a Qigongu, keď si sa u majstra učil Wujiquan?

Už na strednej škole som mal plán, že raz založím školu. Do Pekingu som prišiel pracovať ako inštruktor Kung fu do jednej siete Kung fu škôl pre deti. Nestotožnil som sa ale s ich systémom výuky a s ich hodnotami, preto som si povedal, že založím vlastnú školu Kung fu a Qigongu v Pekingu. A prečo som ju tak nazval? Dôvod bol celkom prozaický, sú to názvy, ktoré ľudia poznajú. Keďže Wujiquan bol donedávna udržovaný len v úzkom kruhu ľudí, je stále vo svete bojových umení pomerne neznámy. Sám som s týmto dlho  bojoval. Najskôr som všetkým záujemcom vysvetľoval rozdiel. Potom, som však prišiel na to, že je lepšie ľudí týmto vôbec nezaťažovať a nechať ich nejaký čas cvičiť a oni sa potom sami začnú pýtať. Názov Kung fu je všeobecné pomenovanie pre všetky čínske bojové umenia a Qiqong sa používa v zmysle zdravotných a energetických cvičení. Obe tieto definície sedia na Wujiquan. Hlavnou osou výuky v našej škole je Wujiquan, ale keďže ja sám som si prešiel viacerými bojovými umeniami, uplatňujem skúsenosti a znalosti aj z nich.

Samozrejme, že pokračujem vo svojom vlastnom vzdelávaní a neustále si dopĺňam vedomosti. Žiadna škola totiž nemôže mať obsiahnutú celú škálu toho, čo bojové umenia ponúkajú. Od môjo odchodu majú túto školu na starosti moji priatelia, ktorých som učil. V súčasnosti škola organizuje pravidelné tréningy a raz za čas semináre. Jedným z cieľov je, aby inštruktori mali možnosť nabrať čo najviac skúseností, ktoré zužitkujú až sa vrátia do svojich domovských krajín. Do bežného chodu školy sa aktívne nezapájam, len sem tam keď treba urobiť nejaké závažnejšie rozhodnutie tak im poradím.

Čo musí urobiť Slovák z Brezna, aby sa stal predsedom Medzinárodnej asociácie Fumin Wujiquan?

Musí ju založiť. 🙂 Ako sa naša škola v Pekingu začala rozrastať o ľudí z rôznych krajín sveta, mal som pocit, že by bolo dobré mať jednotiacu organizáciu, ktorá by im v začiatkoch pomáhala rozšíriť toto umenie do ich domovských krajín. Preto som po dohode s majstrom Yu Qingdi založil Medzinárodnú asociáciu „Fumin Wujiquan“. On ma následne ustanovil za predsedu, keďže z jeho žiakov som bol v tom čase jediný, kto sa venoval výučbe „Wujiquan“ na plný úväzok.

Fotka je z 10. ročníka festivalu Wushu v meste Cangzhou. Marián - v pozícii trénera, obklopený svojimi žiakmi z Číny, USA, Veľkej Británie, Brazílie a Filipín. Spomedzi 1500 účastníkov získali 4 zlaté, 4 strieborné a 6 bronzových medailí. (Pozn. tak to je obrovský úspech, gratulujem Marián!)

Ako jediný cudzinec si bol prizvaný vyučovať bojové a zdravotné umenia v najväčsom taoistickom kláštore severnej Číny - Biely Oblak v Pekingu. Biely Oblak (Baiyun Guan) je sídlom celočínskej Taoistickej asociácie a Taoistickej Univerzity. Ako si sa sem dostal?

To je ďalší celkom zábavný príbeh. V čase, keď som robil už v spomínanej Kung fu škole pre deti, som sa v jednu sobotu vybral s jedným ďalším inštruktorom na výlet. Obaja sme chceli naživo vidieť Biely oblak. Keď sme tam prišli, pocítil som úžasnú atmosféru a energiu a hneď som si povedal, že to by bolo skvelé miesto, na vedenie tréningov. Neskôr, keď som zo školy pre deti odišiel som si na Biely oblak spomenul a vybral som sa tam so zámerom, že nájdem niekoho, kto mi tam povolí robiť vlastné tréningy. Netušil som síce koho, ale to mi až tak nevadilo. 🙂

V Bielom oblaku sú siene rôznych taoistických svätcov a božstiev, ktorým sa pália tyčinky ako obetina na znak úcty. Po príchode som začal prechádzať jednu sieň za druhou a všade som zapálil tyčinky na znak úcty. Keď som došiel úplne na koniec - na zadný dvor, cvičilo tam asi sto ľudí Taichi. Uškrnul som sa a povedal si, že niekto mal ten istý nápad ako ja - vyučovať v Bielom oblaku. Išlo o skupinu asi stovky Číňanov, ktorú som začal pozorovať a po chvíli sa ku mne priblížil jeden z nich, asi chcel zistiť, či sa k nim nepridám, no ja som ho predbehol a opýtal sa, kto je ich učiteľ.

Zhodou okolností bola ich učiteľkou žiačkou veľmi známeho majstra You Xuande (hlava wudangskej línie Xuanwu pai), s ktorým som sa v roku 2009 stretol na hore Emei, kde bol vtedy medzinárodný festival Wushu. V tom čase sme s kamarátmi cestovali po miestach spojených s bojovými umeniami. Keď sa tento majster dozvedel, že sa naša skupinka chystá  do Wudangských hôr, predstavil nám svojho žiaka Qing Fengzi (v súčasnosti predstavený kláštora Changqing Guan), ktorý sa práve do nich vracal, aby sa nám povenoval a pomohol nám (skutočne sa nám nezištne venoval celé tri dni a dodnes sme ostali priateľmi). To, že som poznal majstra učiteľky tai chi, prelomilo ľady a ešte v ten týždeň sme sa stretli, aby sme sa porozprávali o možnej spolupráci. Celkovo v tej dobe pôsobili v Bielom oblaku traja majstri bojových umení. Ona bola totiž pozvaná do Bieloho Oblaku na výuku Taichi. Mňa pozvala, aby som založil medzinárodnú triedu, zloženú z cudzincov aj Číňanov a stal sa jej hlavným inštruktorom.

Biely oblak bol jedným z Tvojich splnených snov, popri tom si pôsobil aj v ďalších miestach ako bol napríklad Ritan - Park slnečného oltára, ktorý okrem toho, že mal 500 ročné stromy, bol aj posledným miestom, kde si pôsobil. Prečo si sa rozhodol vrátiť na Slovensko?

V Bielom oblaku som sa veľa naučil a spomínam na to obdobie v dobrom. Bola to pre mňa veľká česť a nenahraditeľná skúsenosť. Vôbec celý môj pobyt v Číne bol taký. A prečo som sa rozhodol vrátiť naspäť domov? Pár mesiacov pred návratom som mal pocit, že už je pomaly čas ísť domov a začať niečo zmysluplné budovať aj tam. Pôvodne som mal v pláne v Číne zostať ešte aspoň rok, ale skomplikovala sa mi situácia s vízami a zobral som to, ako znamenie, že je naozaj čas sa vrátiť. V súčasnosti som veľmi rád, že môžem učiť čínske zdravotné cvičenia a čínsky jazyk na Slovensku - doma v Brezne.