O láske, ktorá trvá navždy – 2. časť

Dnes sú to presne dva mesiace, čo som sa s (L)Ajkou musela navždy rozlúčiť. Nikdy som si nemyslela, že jej strata ma tak hlboko zasiahne, že to bude také ťažké... Ešte stále o nej neviem hovoriť bez toho, aby sa mi v očiach neleskli slzy. Viem, že mnohí ste stratu svojho milovaného zvieratka (akéhokoľvek) už zažili, niektorí na to nechcú ani pomyslieť a iní si tým náročným obdobím prechádzajú práve teraz. Prešla som všetkými fázami a na tú poslednú som sa snažila pripraviť. Nie kvôli sebe, kvôli nej... No na to prázdno a ticho, ktoré prišlo potom, sa pripraviť nedá.

Prezerala si ich spoločné fotky. Usmiala sa... Spomenula si, ako jej ju mama prvýkrát ukázala na Facebooku a ona sa do tej malej chlpatej bytosti zamilovala. „Nevadí ti jej vek? Píšu, že už má 10 rokov. Nechceš radšej mladšieho psíka? Čo ak si nesadne s Iriskou?“ – zahltila ju vtedy svojimi otázkami. Pozrela sa ešte raz na fotku a potom na mamu: „Nie, vek mi nevadí, pôjdem pre ňu čo najskôr." – povedala bez zaváhania. „A s Iris, s Iris to nejako zvládneme.“ – tu si tak úplne istá nebola, no Iris nakoniec vo vzťahu k Ajke prekvapila - prijala ju úplne bez problémov. Od začiatku cítila, že medzi ňou a tým – vtedy ešte neznámym psíkom – je akési zvláštne, no silné puto. Netušila, že tento okamih bol začiatkom vesmírnej hry dvoch spriaznených duší.

Ajku priniesla k sebe domov počas covidu (deň pred lockdownom), čo bolo úplne super, lebo mohli byť stále spolu. V tom čase učila na Obchodnej akadémii a výučba prebiehala z domu alebo ideálne mimo tried. V oboch prípadoch jej Aji (ako ju tiež volala) mohla robiť spoločnosť, čo malo bezpochyby aj terapeutický účinok - pre všetkých. 😉 Fotila ju, kde sa dalo a fotky dávala na Facebook s tým, že vždy označila aj útulok. Vedela, že ten, kto ju do útulku dal, bude určite chcieť vedieť, kde je a ako sa má. Ak ste čítali prvú časť príbehu (O láske, ktorá trvá navždy… Naozaj?), viete, že Ajka bola donesená do útulku spolu s pelieškom, vôdzkou, miskami a granulkami. Bolo zjavné, že sa jej pôvodný majiteľ nezbavil „len tak“, a to, že sa ozve, bola len otázka času. (L)Ajke začali pribúdať „lajky“ 😉 od ľudí, ktorých nepoznala. Tušila, že už to nebude dlho trvať a niekto sa ozve. „Vy ste si adoptovali psíka z útulku v Liptovskom Mikuláši?“ – cinkla jej správa na mobil. „Áno, a vy ste pôvodný majiteľ, však?“ – opýtala sa, aj keď odpoveď poznala. Dali sa do reči, ju samú zaujímal Ajkin príbeh, no predovšetkým jej zdravotný stav. Vtedy sa okrem iných vecí dozvedela aj to, že Ajkin skutočný vek nebol 10, ale už 15 rokov! Zovrelo jej srdce, tá informácia ju zasiahla... Nie preto, že by si ju v takom veku neadoptovala, ale preto, že práve prišli o 5 možných spoločných rokov naviac. 🙁

Vedela, že ich spoločný čas začal plynúť oveľa rýchlejšie, a to bol dôvod, prečo sa s ňou snažila byť čo najviac. Ajka jej dala hneď od začiatku toľko lásky, koľko jej (vtedy zlomené) srdce dokázalo prijať, a ešte o kus viac. Bola pri nej, keď bola na dne, aj keď sa jej darilo. Aji svoju „ľudskú mamu“ milovala za každých okolností (veselú, smutnú...), no samozrejme najviac vtedy, keď varila. 😉 A ona, ona jej tú všetku lásku a pozornosť opätovala. Keď Ajka strácala sluch a zrak, učili sa spolu komunikovať cez dotyky. Aby nenarážala do stien a predmetov, oblepila celý byt bublinkovými fóliami, obložila vankúšmi a dekami. Vymýšľala pre ňu hry so skrytými dobrotkami, kde musela trénovať čuch (mimochodom, to ju veľmi bavilo). 😉 A vonku? Tam bola jej očami a ušami - skrátka jej vodiacim človekom. Obe si však najviac užívali chvíle, keď len tak spolu „boli“... ♥ Pozrela sa na ňu a pohladila ju po hebkom kožúšku. Zdalo sa jej, že sa usmieva. Keď videla, aká je spokojná, napĺňalo ju to šťastím. Vďaka nej pocítila (možno prvýkrát v živote) bezhraničnú lásku... takú tú, čo bude trvať navždy...

Ajka pre ňu nikdy nebola „len pes“. Odo dňa, keď sa prvýkrát stretli, bola jej spriaznenou dušou, členom rodiny, najlepším priateľom, pokladom, darom... bola súčasťou jej každodenného života a rituálov. Sprevádzala ju takmer všade a vďaka nej spoznala veľa nových ľudí, pochopila a naučila sa kopec vecí. Zo svojej ľudskej mamy „vytiahla“ toľko kreativity, schopností a sily, o ktorej ani netušila, že ju má. Aji bola neskutočne optimistický psík s chuťou do života (stratený sluch a zrak na tom vôbec nič nezmenili) a tiež obrovská bojovníčka. Ako 19-ročná absolvovala náročnú operáciu a nikto neveril, že ju prežije. Prognózy boli všelijaké, no Ajka žila, behala a tešila sa zo všetkého ešte viac ako rok po zákroku. Na jej vek a okolnosti to bol čistý zázrak. Odvtedy bola na dvoch veterinárnych klinikách dávaná za vzor a nádej v ťažkých situáciách. Aji svojou prítomnosťou násobila lásku a radosť, bola jedným z jej najlepších rozhodnutí – veď posúďte sami 😉

Video: Aji & Me - láska, ktorá trvá navždy (spomienky)

Ajka zomrela 23. 02. 2026, mala 20 rokov a 3 mesiace. Keď sa jej zdravotný stav sa zo dňa na deň zhoršil. Vedela, že na dohodnutú kontrolu s ňou už nepôjde, a napísala svojmu veterinárovi správu, že kontrola už nemá význam... Hneď na to je telefonoval: „Zuzanka, príďte, dajme tomu ešte šancu.“ – „Myslíte, pán doktor?“ spýtala sa so zlomeným hlasom. Tušil, že je koniec, ale chcel sa uistiť. O jej zvieratá sa staral 17 rokov a nechcel nič zanedbať. Priniesla ju v peliešku, v ktorom spávala. Už sa nevedela pohnúť, tak jej chcela zabezpečiť, čo najväčší komfort. Vošli do ambulancie, prezrel ju, životné funkcie odchádzali... – „Zuzi...“ pozrel na ňu so súcitom a všetko jej vysvetlil. „Pán doktor, nenechám ju trápiť, ona si to nezaslúži...“ Padlo rozhodnutie - eutanázia. Až do poslednej chvíle boli s ňou, držala ju a na chvíľu mala pocit, že sa Aji usmiala, ako vždy, keď len „boli“... Snažila sa byť silná kvôli nej... Pár hodín nato sa v prázdnom byte, oblepenom bublinkovými fóliami, prázdnym pelieškom a miskami na jedlo, v záchvate plaču, zrútila... To ticho a prázdno bolo zničujúce.

Možno to boli len výplody fantázie, no občas mala pocit, že Ajka s ňou ešte stále je, aj keď nie fyzicky. Počula šuchnúť fólie, ako keď Ajka okolo nich prechádzala, počula ju kýchnuť a dokonca sa jej zazdalo, že prešla chodbou, alebo cítila, že stojí pri nej v kuchyni. V noci sa budila na to, že je vedľa nej v peliešku, no zakaždým ostala sklamaná, keď ju tam nenašla... Veľmi jej chýbala a často premýšľala nad tým, či vôbec je nejaký dúhový most, či sa ešte niekedy stretnú, a začala spochybňovať všetko, čomu bola predtým ochotná veriť. V jeden neskorý večer si otvorila okno. Bolo úplné bezvetrie a ona usedavo plakala. Slzy jej padali na parapetnú dosku. Pozerala sa na miesta, kde sa každý deň spolu prechádzali. Ako veľmi by to chcela ešte zažiť. S nevyslovenými otázkami zapichla pohľad na oblohu. Uvedomovala si, že to celé vlastne nezvláda, že je to ťažšie, ako si myslela, keď v tom jej niečo jemne frnglo do čela - akoby do nej niekto niečo hodil. Pretrela si čelo rukou a nechápavo sa obzrela, hľadajúc príčinu „útoku“. Nevedela si vysvetliť, čo to mohlo byť: „Hádam popol z cigarety, ale nie je cítiť dym. Čudné.“ – pomyslela si a vrátila sa k skúmaniu oblohy. Po nejakej chvíli ju to prestalo baviť – zatvorila okno, zatiahla záclonu a zasvietila svetlo. V tom ostala ako obarená: „Aji? To fakt?“ – cez slzy sa usmievala a telom jej prešiel zvláštny pokoj, pocítila prepojenie, aké mali len ony dve. Na stole pri jej telefóne ležalo malé biele pierko. „Je toto možné?!?“ – kládla si dokola tú istú otázku a zároveň sa snažila nájsť nejaké racionálne vysvetlenie. Nakoniec to vzdala, pierko si starostlivo odložila a napísala k nemu dátum: „01. 03. 2026“. Nech to bolo čokoľvek, bolo to výnimočné. Vedela, že aj reč symbolov má svoje opodstatnenie a význam. Ajku síce nevidela, no cítila ju pri sebe, ako vrtí chvostíkom a je šťastná. Ajka, ako slepá ju tiež nevidela, no vždy bezpečne vedela, či je pri nej... A dotyk, hoc len jemný, bol ich dorozumievacím prostriedkom. Pocítila vďačnosť. V duchu ju vzala na ruky a objala...