Takto pred týždňom sme Ťa ešte hladkali a držali v náručí. Toľko vecí sa udialo, no jedna sa nemení, stále nám veľmi chýbaš. Na druhý deň už aj Alimu s Minnie došlo, že sa dlho nevraciaš. Obaja smútili, striedali sa na Tvojom obľúbenom mieste – pod stolom. Ali dokonca nechcel ani jesť, čakal Ťa pri bráničke a pri každom šteknutí sa strhol. Žiadne však nebolo Tvoje. A Minnie? Tá je na tom veľkom gauči úplne stratená, keď tam nie si a nemá sa ku komu pritúliť, chýba jej tam „mama“. Nech mi nikto nehovorí, že zvieratá necítia. Ich smútok za Tebou znásoboval ten náš. Neboj, venujeme sa im teraz najviac ako sa dá.
Včera som volala s Dadkou Hajdeckerovou, ktorá Ťa zachránila. Bola si u nej po tom, čo Ti amputovali labku, pamätáš?… ? Ooooh, Ty aj „v nebi“ vrtíš chvostíkom? ♥ ? A odovzdala mi odkaz, ktorý si už v roku 2011 pre nás – ľudí, mala. Vtedy si si ešte len hľadala nový domov. Dojala si ma, ale neprekvapila – od kedy som Ťa poznala, si bola vždy silná (tam kde by som sa ja už vzdala, Ty si bojovala ďalej), inteligentná, oddaná, vnímavá, milujúca, vďačná a samozrejme krásna. 🙂
Vtedy na Východe (30. október – 15. december 2011)
Keď povedali, že si z osady, mysleli sme si, že Ťa z nejakej osady doslova vytiahli a zachránili, ale nie! Ty si ešte aj v tomto výnimočná – Ty si skrátka do útulku prišla sama (pravdepodobne si išla za štekotom psov)! Nechápem ako si to v tých horúčkach a zúboženom stave dokázala. Sedela si pred jeho bránou a čakala na pomoc, až kým Ťa tam nenašli (to bolo 30. 10. 2011). Nebyť občianskeho združenia Psia duša a Dadky, ktorá Ti na poslednú chvíľu ponúkla dočasnú opateru, Tvoja ťažko vybojovaná šancu na nový život by bola zmarená. Dadke si totiž prišla do života vo chvíli, keď skončila jednu náročnú „dočasku“ (a chcela si na nejaký čas vydýchnuť 🙂 ) a Dadka Ti prišla do života vo chvíli, keď si ležala na stole a mala si pichnutú prvú injekciu (z dvoch) na „uspatie“!!! Išlo doslova o sekundy, no našťastie na tú druhú – smrteľnú – nedošlo. Vyhrané si však stále nemala. Bolo sa treba rýchlo rozhodnúť, čo s labkou. Aby Ti, v tomto krátkom období, zachránili život do tretice, rozhodli sa pre amputáciu. K Dadke domov si prišla až po nej. Okrem Dadky Ťa privítali aj jej dve psie pomocníčky – kokršpanielky, ktoré si si okamžite obľúbila. Ubolená, zafačovaná, plná drenov, ale šťastná, si sa začala k svojim novým psím kamoškám hneď túliť. A keď si sa netúlila, rozoberala si Tvoju kovovú klietku a „prerábala“ nábytok v Dadkinom novom byte ;).
Dadka to nemala s Tebou jednoduché, no bola odhodlaná urobiť všetko pre to, aby si bola čo najskôr v poriadku a pripravená na adopciu, teda svoj nový trvalý domov. ♥ Nikdy nezapochybovala o tom, že Ti ho nájde. Okrem toho je Dadka profík a so psíkmi to vie, aj preto Ti to s ňou išlo tak dobre. Včera mi prezradila aj to, že si bola v novinách a poslala nám ich! Hneď sme si ich s pánečkom prečítali a boli sme na Teba opäť hrdí! A ten Tvoj šťastný úsmev na fotke v novinách! S ním si prišla aj do novej rodiny. „Foťte tú Tyušku, pozrite ako sa smeje, aj oči sa jej smejú!“ – hovorila starká. Keď tak nad Tebou premýšľam, Ty si bola vlastne optimista! Možno si si uvedomovala z akého pekla si ušla a už nikdy si sa do neho nechcela vrátiť. A páneček, keď si Ťa bral, Ti sľúbil, že už NIKDY nedopustí, aby si sa trápila. ♥
Tyuškin odkaz
Dadka mi okrem novín poslala aj video z novembra 2011! Ach ako som sa potešila, pohladilo mi dušu. Najskôr som sa pozerala len na Teba a tešila sa, aká si šikovná. Až neskôr som si prečítala „Tvoj odkaz“. Netušila som, že si nám ho nechala aj v takejto forme. Všetci, čo Ťa poznáme môžeme potvrdiť, že si ho napĺňala. Rozhovor s Dadkou, článok v novinách a video s Tvojím odkazom, boli tie posledné kúsky, ktoré mi perfektne zapadli do mozaiky Tvojho života. Ako vždy aj teraz nimi vypĺňaš i tie naše. Veď posúďte sami.
Čo sa stalo 15. decembra 2011?
„Chcete si ju naozaj zobrať? Je to hendikepovaný psík a bude jej ešte treba čistiť ranu na krku.“ – opýtala sa Dadka. O tom, že si ju chce zobrať, nezapochyboval od prvej chvíle, ako ju na internete zbadal. Obzrel sa, a keď videl, ako sa jeho polovičný vlk Ali s Tyou naháňa a ona mu na troch labkách nielenže stíha, ale ešte do neho aj dobiedza, všetko bolo jasné. „Zdá sa, že tí dvaja si padli do oka. Áno berieme si ju.“ – odvetil a jedným dychom sa opýtal: „Mám na vás ešte jednu otázku, ako ste dokázali za tak krátky čas dosiahnuť to, že Tya dobehne na zavolanie?“
„Viete, Tya je tak šťastná, že ju k sebe niekto volá, že pribehne sama.“ – usmiala sa.
V ten deň sa Tyuška dočkala svojho milovaného a milujúceho pána! Spolu s ním prišiel aj Ali, ktorý sa stal skvelým parťákom na hranie a ochrancom. Keď sme sa na nich pozreli, ako sa majú radi, a ako Tyuška Aliho „pošteká“ vždy, keď neposlúchne pána alebo sa k nemu priblíži iná sučka, mali sme pocit, že sú to „manželia“ 🙂
Od tohoto dňa sa Tyuška stala plnohodnotným členom ľudskej rodiny a vlčej svorky. Dovtedy bola Aliho parťáčkou len amazoňanka Adélka (+20. 11. 2017), spolu s ktorou po príchode Tyušky založili skvelé hudobné trio – Ali vyl, Tyuška štekala a Adélka udávala rytmus. So svojím pánečkom a Alim precestovala Tyuška kus sveta. Videla rôzne štáty, hory, moria, údolia, dokonca prešla aj časť púte do Santiago de Compostela. Chlapci chránili a milovali ju a ona zasa ich. Zhruba pred rokom k nim pribudlo niekým vyhodené a vlčou svorkou adoptované šteniatko Minnie, ktorému boli obaja skvelými rodičmi. Tyuška mala krásny život až do 19. 05.2020, kedy v pánečkovom náručí odišla do psieho neba. (Viac sa o Tyuškinom živote dozviete v prvom článku s videom: Tya – psík na troch labkách)
Ak vám bude niekto tvrdiť, že zvieratá necítia fyzickú bolesť, neverte mu. Ak vám bude niekto tvrdiť, že nepoznajú lásku a smútok, tiež mu neverte. Po odchode Tyušky, Ali aj Minnie trúchlili, nemali chuť do jedla, hľadali ju, začali si líhať na jej obľúbené miesto, … Bolo očividné, že za ňou smútia a že ju ľúbili. Napríklad na tejto fotke – nikto ich nevolal a nikto im nekázal si takto k Tyuške sadnúť. Myslím, že táto fotka, nepotrebuje slová.
Tyuška, ukázala si nám,
že aj keď nám v živote niekto ublíži, je stále viac ľudí, ktorí nám môžu (a budú chcieť) pomôcť,
že aj keď ostaneme sami ako prst, je otázka času, kedy sa nájde niekto, kto nás bude mať naozaj rád,
že osud sa dá zvrátiť doslova v posledných sekundách,
že ak sa chceme zachrániť, musíme preto aj sami niečo urobiť,
že aj napriek fyzickému hendikepu si môžeme nájsť svoj vlastný spôsob ako fungovať a žiť šťastný život,
že na každom našom ne/rozhodnutí a ne/konaní záleží,
že adopcie sa netreba báť.
Bude ešte chvíľu trvať, kým sa s Tvojou stratou vyrovnáme, ale to prázdne miesto po Tebe nezaplní nič a nikto.
Bola si a vždy budeš pre svojho pána, aj pre nás, výnimočná.
Vďaka Tyuška ♥