Čína, bojové umenia, kungfu, wushu, Marián Laššák, záleží

O vytrvalosti, detskom sne a ceste k sebe -1. časť

Marián Laššák v Bielom oblaku, Peking

Mali ste svoj detský sen? Splnil sa vám alebo ste už naň dávno zabudli a nad touto otázkou sa iba nostalgicky pousmejete? Je splnenie snov o šťastí alebo je to hlavne o „drine“? Ja si myslím, že z každého trochu, veď nenadarmo sa hovorí, že „šťastie praje pripraveným“. O tom, kto je MARIÁN LAŠŠÁK, sme si povedali v úvode k tomuto rozhovoru (prejsť na „Úvod“). Čo ho priviedlo k bojovým umeniam? Prečo sa začal učiť čínštinu? Aký bol jeho cieľ? A čo prekážky? Čo mu pomohlo, keď pochyboval? A čo sebadisciplína, mal ju? ...To všetko a možno aj niečo viac, sa dozviete v prvej časti rozhovoru.

Srdce, láska

Láska k bojovým umeniam a cesta k sebe

Marián, viem, že si v súčasnosti veľmi zaneprázdnený rozbiehajúcimi sa projektami v Tvojom rodnom Brezne, o to viac si cením, že si si našiel čas na tento rozhovor. Poďme však pekne po poriadku. Čo Ťa priviedlo k Tvojej celoživotnej láske - bojovým umeniam? 

Na začiatku by som sa Ti chcel Zuzka poďakovať, že si ma oslovila. Sledujem Tvoj projekt „ZÁLEŽÍ NA VŠET.COM“ a veľmi mu fandím.

K bojovým umeniam som dostal vďaka môjmu o šesť rokov staršiemu bratrancovi. Keď som mal asi osem rokov, prišiel k nám na prázdniny (v tom čase žil s rodičmi v Londýne) a začal mi hovoriť o Kung fu, ktoré sám cvičil a o Brucovi Lee. Rozprával o ňom tak oduševnene a popritom mi ukazoval všelijaké „ťahy“ z Kung fu, že som v ňom začal vidieť svojho „hrdinu“ – teda v oboch - v Brucovi, aj v bratrancovi. 🙂 Povedal som si, že raz budem ako Bruce! To bol ten moment, kedy som sa rozhodol, že aj ja chcem cvičiť Kung fu. Kung fu po slovensky znamená „Zručnosť získaná dlhodobým úsilím“ v tomto prípade zručnosť v bojových umeniach. Žiaľ v tom čase Kung fu takmer nikto nevyučoval. Ako 10 ročný som sa teda prihlásil na karate a v mojej detskej predstave som týmto zápisom do krúžku nastúpil na „skutočnú“ cestu „bojovníka“. Postupne som sa dostával k informáciám o iných štýloch bojových umení a chcel som si ich tiež vyskúšať.

Nhat-nam, Mariánov majster - Majo (vľavo)

Neskôr som pokračoval tréningom vietnamského Kung fu zvaného Nhat nam. Svojho vtedajšieho učiteľa pána Chiena, ktorého všetci voláme Majo (na fotke vľavo), dodnes považujem za svojho prvého „Shi-fu“ (pozn. z čínštiny Shi=učiteľ, Fu=otec). Som mu nesmierne vďačný za všetko, čo ma naučil. Na strednej škole som začal trénovať čínske Wu-shu, čo v preklade znamená „Bojové umenie“ a v tomto význame ho môžeme voľne zameniť so slovom Kung fu. Moje nadšenie pre bojové umenia rástlo a nevadilo mi, že sme na tréningy dochádzali z Brezna až do Starej Turej, čo je vzdialenosť asi 220 km. Po začatí štúdia na Karlovej Univerzite v Prahe, som sa venoval hlavne cvičeniu shaolinských štýlov, pod vedením čínskeho majstra Zhai Hongyin.

Od 10 rokov sa venuješ bojovým umeniam, musel si niekedy bojovať so sebadisciplínou, prípadne prekonávať lenivosť? Alebo si mal to šťastie, že si bol vždy systematický?

Keďže som začínal s bojovými umeniami ako dieťa, je jasné, že som mal problém so sebadisciplínou. Napriek tomu, že som sa chcel stať bojovníkom ako Bruce Lee, cvičenie nebolo pre mňa nič iné ako tréning 2x do týždňa a potom „veget“. Bol som presvedčený o tom, že už samotný fakt, že som prihlásený na bojové umenia ma robí „bojovníkom“. Táto ilúzia, ktorú som si o sebe a svojich vtedajších schopnostiach vytvoril, sa rozpadla vo chvíli, keď sme s kamarátmi spoločne cvičili.  No len si predstavte to sklamanie, keď som sa na nich, čo sa týka fyzickej kondície, vôbec „nechytal“.

Myslím, že touto ilúziou trpíme viacerí aj v dospelom veku. Ja sama som si niekoľkokrát kúpila permanentku do fitka a „očakávala“ výsledky hneď pri jeho druhej návšteve. 😉 Keďže Ťa poznám, viem, že na rozdiel od mnohých z nás Ťa to neodradilo. Čo si zmenil?

Samozrejme ma to trápilo a tak som začal (už v tých desiatich rokoch) premýšľať, prečo to tak je. Nemohla to byť náhoda, že sa mi presne v tej dobe dostal do rúk článok o tréningu špeciálnych vojenských jednotiek. Bol som v úplnom šoku z toho, čo všetko tí vojaci robia, čo dokážu - koľko klikov, sklápačiek a aké vzdialenosti odbehnú. Pochopil som, že musím makať viac a hneď v tej chvíli som zmenil svoj prístup k cvičeniu. Bolo to celé iba o mne. Začal som trénovať každý deň. Pred očami som mal neustále ten článok, a keď som strácal motiváciu, dokola som si ho čítal. Za rok boli výsledky veľmi dobré a potom to už išlo viac-menej samé. Vytvoril som si nový návyk a nemusel som sa viac do cvičenia nútiť.

Marián s majstrom Yu, sústredenie v Havranove

Popri tom som zistil ešte jednu dôležitú vec, že takto to funguje vo všetkom. Na začiatku si treba ujasniť cieľ. Naštudovať si o ňom všetko, čo sa dá. Následne zvážiť, či aj po tom, čo sme sa dozvedeli,  je stále pre nás cieľ lákavý. A nakoniec systematicky, krok za krokom, pracovať na jeho uskutočnení.

To znie celkom ideálne – stanovím si cieľ, naštudujem veci okolo neho a potom už len krok za krokom pracujem na jeho uskutočnení, ale čo keď narazím na prekážky? Čitateľov tohoto rozhovoru bude určite zaujímať ako tieto prekážky prekonať. Čo pomáhalo Tebe?

Marián pri cvičení Wujiquan

Samozrejme, že sa vyskytnú prekážky a zdržania, že veci vždy nepôjdu tak, ako sme si ich naplánovali. Podstatné je nestratiť zo zreteľa cieľ. Niekedy treba improvizovať, inokedy treba zmeniť svoje myslenie, či obetovať svoje zvyky, ale treba sa stále posúvať k cieľu. Iste, že niekedy si človek na ceste potrebuje oddýchnuť (aj to je v poriadku), no po načerpaní síl by mal ďalej pokračovať, ak sa dá, tak s úsmevom. Je lepšie po ceste k cieľu kráčať s úsmevom na tvári a ľahkosťou, ako zamračený a s obavami na pleciach. Keď mi je ťažko, pomáha mi uvedomiť si, že vlastne o nič nejde, náš život je z hľadiska „Vesmíru“ len nepatrné zrnko v mori piesku.

Teraz Ti položím ťažšie otázky. Čo ak príde recidíva a aj po roku skĺznem do svojich „zlozvykov“? Čo ak nie je motivácia dostatočne silná? Ako sa vrátiť späť, k pôvodným plánom, úlohám, cvičeniu,... bez zbytočného seba-obviňovania zo zlyhania? A čo ak nemám cieľ a umelo si ho neviem vytvoriť?

Recidíva tiež určite príde. 🙂 Toto je dlhodobý proces, ktorý môže trvať roky, niekedy aj celý život. Keď človek skĺzne do starých koľají a uvedomí si to, treba z nich zase vystúpiť a pokračovať akoby sa nič nestalo, neobviňovať sa, zabudnúť na minulosť a ísť ďalej k cieľu. Ak človek nemá cieľ, tak by sa mal oddať práci, ideálne práci pre druhých. Bez ohľadu na to, aká je to práca, mali by sme ju robiť najlepšie ako vieme a bez myšlienky na výsledok. Keď sa rozhliadneme okolo seba, určite nájdeme dosť možností. Práca pre druhých nám časom prinesie novú perspektívu do života a veci sa vyjasnia.

Cvičenie s deťmi z detských domovov

Hlavnou témou nášho rozhovoru sú čínske bojové umenia. Ja sama som nimi od detstva fascinovaná, ani nie tak pre samotný boj (fyzickú „silu“) ako filozofiou, ktorá je ich neoddeliteľnou súčasťou. Ako si to mal Ty? 

Zo začiatku ma lákalo najmä naučiť sa biť. Až neskôr som si uvedomil, že to bol podvedomý strach a pocit mojej menejcennosti. Spomínam si napr. na situáciu, keď som išiel po ulici a oproti mne išla „podozrivo“ vyzerajúca skupinka. Okamžite som zaujal útočný mentálny postoj a začal som si predstavovať, ako by som postupoval, keby ma napadli. Niekedy som si to dokonca až vyslovene želal. Sám sebe som chcel dokázať svoju vlastnú silu a hodnotu práve cez „boj“.  Najväčší problém v tomto mojom postoji bol ten, že to navodzovalo určité negatívne duševné naladenie, ktoré by dlhodobo  mohlo viesť napr. ku vzniku paranoje a iným duševným poruchám. Neskôr, vďaka tréningu „vnútornej práce“ (neigong), zápaseniu, hlbšiemu štúdiu, postupnému uplatňovaniu filozofie a hodnôt bojových umení v živote, som sa začal meniť. V prvom rade som spomalil. Vďaka tomu som si začal všímať veci, ktoré mi pred tým, kvôli rýchlosti, unikali. Začal som venovať väčšiu pozornosť svojmu telu, jeho držaniu, uvoľneniu a podobne.  Okrem iného som začal systematicky pracovať na rozvoji  a udržaní dobrých duševných stavov a nálad, na rozvoji dobrého pociťovania a myslenia.

Mariánov „svet hore nohami“ 🙂 pri cvičení Shuai - Jiao, Praha

Až vtedy som pochopil, čo je to „boj so sebou samým“. Udržiavať si dobrý duševný stav a bezpríčinnú radostivosť aj vtedy, keď na to nie je absolútne žiadny dôvod. Ba priam sa  zdá, že okolnosti skôr poskytujú dôvod byť negatívny. Uvedomil som si, že nestačí len navonok jednať cnostne, ale treba sa snažiť prepodstatniť celú bytosť. Napríklad, keď ma niekto „vytočí“, ja ho síce fyzicky nenapadnem, ale v mysli mu vynadám, prípadne ho (zdôrazňujem v mysli) „dobijem“, tak to je len povrchné držanie sa cností. Pomocou tréningu sa dá myslenie a pociťovanie postupne skultivovať tak, že akonáhle pocítime, že sa začíname „vytáčať“, venujeme tomu pozornosť a hneď to spracujeme.

Samozrejme, že keď je to nevyhnutné, tak sa bránime aj navonok, ale už bez citovej angažovanosti. Na toto sú rôzne postupy a metódy. Vždy ide len o cvik a naučiť sa to, je len otázkou času a úsilia. Každý to môže zvládnuť. Takto sa človek naučí žiť menej v hlave a snoch a viacej v prítomnosti.

Po skončení gymnázia v Brezne, si bol prijatý na Karlovu Univerzitu v Prahe, kde si začal študovať čínsky jazyk. Dnes sa čínština učí na rôznych školách a kurzoch, ale v roku 2005 to bola rarita. Prečo si si vybral práve tento jazyk?

Dôvodom prečo som začal študovať čínsky jazyk, bola už spomínaná láska k bojovým umeniam. V dobe keď som s nimi začínal, bolo u nás veľmi málo informácií a možností, obzvlášť čo sa týka čínskych bojových umení. Navyše boli opradené rúškom tajomstva a ja som mal pocit, že ak ich chcem spoznať do hĺbky, musím pochopiť čínsku kultúru a kľúčom k čínskej kultúre je práve čínsky jazyk, ktorý som si mimochodom zamiloval. Dnes je situácia našťastie iná, čínskym bojovým umeniam sa dá venovať na vysokej úrovni aj bez znalosti čínštiny a to vďaka práci viacerých učiteľov, ktorí sprístupnili širokej verejnosti obrovské množstvo materiálov v rôznych jazykoch sveta.

Bola Praha pre Teba pomyselným „prahom“ na ceste k bojovým umeniam?

Zdá sa, že bola. 🙂 Po dvoch rokoch štúdia na Karlovej univerzite som vďaka konkurzu získal ročné štipendium na Liaoningskú Pedagogickú Univerzitu v Číne. Toto štipendium mi bolo predĺžené o ďalšie štyri roky a vďaka nemu sa spustila séria udalostí, ktoré dali môjmu životu jasný smer. Nakoniec som v roku 2010 v Číne aj promoval.

 

Marián a Konfucius :), Promócia v roku 2010

 

Srdce, láska

O pokračovaní Mariánovej cesty, osudových stretnutiach, úspechoch v Číne, reprezentovaní Slovenska ako aj o rozvíjaní Slovensko-Čínskych kultúrno-vzdelávacích vzťahov sa dozviete v druhej časti rozhovoru. 

Všetky fotky v článkoch o Mariánovi Laššákovi pochádzajú z jeho súkromného archívu, podliehajú autorským právam a sú použité s jeho súhlasom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *