Hlavnou postavou tohoto príbehu je mláďa líšky, ktorému „človek“ spôsobil tú najkrutejšiu bolesť. Takú, akú si my ľudia hádam ani nedokážeme predstaviť. Pytliacky spôsob odchytu zveri je v 21. storočí nielen neprípustný, ale aj trestný.
Takto odchytené zvieratá umierajú v ukrutných bolestiach aj niekoľko dní. „Naše" líšča bolo chytené do nášľapnej čeľusťovej pasce a trápilo sa v nej minimálne 5 dní. Viete si predstaviť tú jeho bolesť a agóniu? Zdá sa, že nie každému dochádza, že zviera je živá a cítiaca bytosť. Dokonca už ani v našom právnom poriadku zviera nie je vecou a za jeho týranie hrozia vyššie trestné sadzby. Lenže stále platí - „tam kde nie je žalobca, nie je ani sudca". Tak ako chceme dospieť k zmene, keď budeme pred všetkým zatvárať oči a čakať, že to niekto iný urobí za nás?
Záleží na všetkom a na každom, spomínate? Na tom, čo urobíme aj, na tom, čo neurobíme. Ono k rozhodnutiu pomôcť vo chvíli, keď vidíme napr. líšku so železným klepcom na labke, ktorý je skoro tak veľký ako ona a ledva ho za sebou ťahá, netreba až tak veľa... stačí iba SÚCIT a ODHODLANIE pomôcť...
Bolo krásne slnečné ráno, konečne deň, kedy si môžem užiť chvíľu voľna. Na dvore som sa kochala pohľadom na prírodu a poletujúce vtáky. „Tak toto v Bratislave nemám.“ - pomyslela som si. Netrvalo dlho a z tohoto príjemného pocitu ma vyrušil nepríjemný kovový zvuk. „Čo to môže byť?“ - rozhliadla som sa, a to, čo som uvidela cez plot v susedovej záhrade, mi vyrazilo dych. Dve malé líščie oči na mňa hľadeli z vysokej trávy. „Čo robí to chúďa v strede dediny? A čo je ten kus železa?...“ – hľadela som na ňu s údivom. Z vedľajšieho dvora vybehli smerom k nej štekajúce psi. Zľakla sa a snažila sa s tou „opachou“ utekať. „Preboha! Veď to je obrovský klepec!“ – vykríkla som s hrôzou a pustila sa behom za nimi. „Nesmieš! Ku mne!“ – skúšala som odvolať psi, ktoré dobiedzali do líščaťa ukrytého v húští pri potoku.
Vytočila som 112, škrčanie v telefóne... Skúšam najbližšiu Záchrannú stanicu pre zranené živočíchy v Zázrivej - popisujem situáciu, na druhej strane sa ozýva: „Čože? Klepec? To je trestný čin, volajte políciu! A líška patrí pod poľovné združenie, volajte príslušných poľovníkov!“ - poradil p. Metod Macek. Vytáčam 158 a popisujem situáciu, ide o trestný čin, posielajú hliadku.
Medzitým zháňam čísla na poľovníkov, opäť volám a popisujem situáciu, prichádza poľovník. Tento ruch zrejme zaujal ľudí, ktorí sa začali postupne schádzať... Aké boli ich reakcie, si asi viete predstaviť. Pre mnohých ľudí v dedine je líška škodná. Tak trochu som sa v tej chvíli cítila aj ja, keďže som jej chcela pomôcť. 🙂
Po dlhšom hľadaní sa nám ju podarilo nájsť, bola zakliesnená v potoku pod konármi a urputne sa bránila, keď ju odtiaľ poľovník vyťahoval aj s klepcom, ten mohol tvoriť 2/3 jej malého telíčka. Kam s ňou teraz? Nikto nemal debničku, tak priniesli vrece, niekoľkokrát som sa uisťovala, či môže cez neho dýchať, keď ma opakovane ubezpečili, že áno, ako tak som sa upokojila a pravidelne kontrolovala, či sa pohne, keď sa jej dotknem.
„My ju tu nechceme, ber si ju!“... zaznelo z davu. Opäť volám záchrannú stanicu, popisujem situáciu, no pre líšku si nemôžu prísť. Obvolávame koho sa dá, keďže nie som miestna, hľadáme čísla na veterinárov na internete, cez známych, diktujú mi číslo na Regionálnu veterinárnu a potravinárnu správu, voláme aj tam, hľadáme niekoho, kto by bol ochotný zviera prezrieť, kľudne by sme ho aj niekam doviezli. Na prevoz potrebujeme (zo zákona) niekoho zo združenia poľovníkov (ten z rána, ktorý ju vytiahol z vody už odišiel). Tým tiež strácame vzácny čas.
Prichádza Eliška z TV JOJ (asi nebude náhoda, že má v mene líšku) a pomáha obvolávať. Nakoniec sa nám podarí nájsť človeka, ku ktorému môžeme líšku previezť, prichádza aj poľovník, ostáva už len zohnať veterinára, ktorý by urobil na mieste obhliadku.
Mláďatka sa ujal p. Miloš Majda, ochranár a expert na divokú prírodu, ktorého možno poznáte zo sfilmovaného príbehu „Návrat rysov“.
Keď sa mi nepodarí zohnať nikoho z veterinárov, volám tomu môjmu do Trnavy, nesklamal ako vždy: „Samozrejme, dovezte ju!“ - odvetil MVDr. Miroslav Faga bez zaváhania a otázky, kto bude jej ošetrenie hradiť. Keď som túto informáciu povedala p. Majdovi, bol okamžite odhodlaný sadnúť do auta a odviezť ju. Nemôžeme však odísť hneď, čakáme na ľudí z Regionálnej veterinárnej a potravinárnej správy, ktorí majú prísť aj s miestnym veterinárom, aby posúdil jej stav, ten však môže až po piatej. Znepokojuje ma to čakanie... :-/
Veterinár, ktorý prišiel líštičku skontrolovať usúdil, že amputácia labky je nevyhnutná a treba ju previezť na kliniku. To bolo v podstate to najhoršie, čo sme čakali. Zatiaľ stále veríme, že to dá a držíme jej palce, už sa aj medzi sebou dohadujeme, kedy ju prídeme po zákroku pozrieť. Keďže ide o mláďa, šance na to, že sa zotaví, sú vysoké.
Na Trnavskej klinike už netrpezlivo čakali, aj napriek tomu, že bolo po ordinačných hodinách (za čo im patrí obrovská vďaka!). Až tu sa žiaľ ukázali všetky fatálne dôsledky tohoto KRUTÉHO a PROTIZÁKONNÉHO odchytu.
Pri mláďati boli skúsení a ostrieľaní chlapi - okrem p. Majdu aj veterinári, ktorí videli všeličo, ale poviem vám, mali čo robiť, aby to ustáli. Toľko utrpenia, ktorým si muselo prejsť toto líšča, ešte nevideli... 🙁 Keby tam boli v tej chvíli tí, ktorí pokladajú takéto pasce, ako aj tí, ktorí si myslia, že zviera netrpí, určite by zmenili názor.
Nakrútené zábery a fotografie sú len pre silné žalúdky a preto ich tu nebudem zverejňovať. Naša nádej a viera v to, že má „len“ devastačné zranenia na labke v tej chvíli vyhasla...
V dôsledku odchytu do pasce mala táto líška ďalšie zranenia, ktoré sa odhalili, až keď jej začali holiť srsť kvôli operácii. Otvorené rany sa stali živnou pôdou pre muchy, ktoré do nich nakládli larvy a tie sa postupne dostali do celého tela, boli ich stovky! Malé líščie telíčko bolo doslova rozožierané zaživa... 🙁 Zaslúžilo si toto mláďa, takto hrozne trpieť???
Za posledný týždeň som mala možnosť vďaka mláďatku líšky spoznať nových ľudí a nie len to! Mohla som pozorovať ľudské reakcie - svojím spôsobom v „hraničnej situácii“. Boli takí, ktorí mohli pomôcť a neurobili to, ... lebo peniaze, obavy, hnev, atď... každý mal na to svoje vlastné dôvody.
V každom prípade boli aj takí, ktorí pomohli ihneď a bez zaváhania. A ešte boli takí, čo boli proti a napriek tomu pomohli bez toho, aby si to uvedomovali. 🙂 Som človek, ktorý chce vedieť ako veci fungujú a tak mi v hlave ešte stále behá pár nezodpovedaných otázok. Napríklad, či veterinár, ktorý má otvorenú ambulanciu musí / mal / mohl by poskytnúť prvú pomoc zvieraťu (hoci divokému), aj vtedy, keď to nemá kto zaplatiť. Alebo či je to skôr len otázka vnútorného presvedčenia a rozhodnutia pomôcť trpiacej bytosti... Možno keby ju vtedy neboli mnohí odmietli, mohli sme pomôcť o čosi skôr. Alebo čo taká záchranná stanica, ktorá je kúsok a nemôže ju prijať? A ďalší problém je, keď neviete zohnať nikoho zo Združenia poľovníkov. Ich prítomnosť je totiž nevyhnutná pri prevoze divokej zveri.
Super, že máme procesy - ako postupovať, keď nakoniec neviete zohnať ľudí, či už preto, že nedvíhajú alebo nestíhajú, lebo ich je málo... Ale to sú len také moje úvahy. Asi pošlem mail aj zvieraciemu ombudsmanovi, možno bude vedieť viac. 😉 Prípadne, ak máte vy sami podobnú skúsenosť, napíšte mi do komentárov alebo na mail.
A čo dodať na záver?
Mám pocit, že tento príbeh nebol iba o malej líške s veľkým klepcom na labke, ale aj nás o ľuďoch. Na jednej strane je človek, ktorý spôsobí malému tvorovi obrovské bolesti (a v podstate krutý koniec) a na druhej strane tento malý bezmocný tvorček, ktorý dokázal prepojiť toľko skvelých ľudí (mimochodom, mňa si okamžite získala pohľadom a prvým „bafnutím“ po vypustení do koterca, nevedela som, že líška tak „nežne šteká“ a psie „HAV“ je líščím „BAF“). 🙂
Človek má potenciál byť najdokonalejším tvorom, ale aj najdokonalejším NEtvorom. V tom klepci mohlo kľudne skončiť dieťa, váš milovaný psík, mačka,... čo by bolo vtedy inak...? Verím, že jej utrpenie nebolo zbytočné a vďaka nej sa posunieme o kúsok ďalej - do sveta, v ktorom budeme všímavejší, láskavejší, súcitnejší a hlavne menej ľahostajní.
Veľká vďaka patrí:
Eliške Prečovej z TV JOJ, ktorá tiež vynaložila obrovské úsilie na to, aby sa tomuto mláďatku pomohlo a natočila o tom pre Krimi JOJ dve reportáže. Obe nájdete na priloženom odkaze:
https://www.noviny.sk/krimi/452873-liscie-mlada-ktore-padlo-do-zakazanej-pasce-sa-operacie-nedozilo-trpelo-pat-dni?fbclid=IwAR0ZNd_Nm58yoxQ4mzIrpQFYp9Fy3DFvLqEOXxbSQPy51lonUX8vcJuAMOs
Metodovi Macekovi zo Záchrannej stanice zranených zvierat v Zázrivej za rady a okamžitú „navigáciu“ (a to aj napriek tomu, že toto mláďa nemohli prijať)
MVDr. Miroslavovi Fagovi a jeho tímu z kliniky FG Vet v Trnave za všetko úsilie aj mimo pracovných hodín, aby tomuto mláďaťu pomohli
Milošovi Majdovi ochranárovi a expertovi na divokú prírodu navratrysov.sk, ktorý nezaváhal a bojoval o život tohto malého tvora
MVDr. Jurajovi Dušekovi a pracovníkom Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy v Dolnom Kubíne
ako aj všetkým, ktorí nám v rámci svojich možností pomohli priamo na mieste alebo radou a povzbudením.
„Nerobme iným, čo nechceme zažívať sami a je jedno, či to budú zvieratá alebo ľudia. To, čo bolí nás, bolí aj ich. A tak, „milý človek“, mysli na to, keď budeš chcieť iným klásť pascu, či už túto - protizákonnú alebo „morálnu“.“
