Keď to, čo nestojí nič, znamená tak veľa

Keď som si registrovala doménu „záležínavšet.com“ vedela som, že musím vytvoriť aj „nezáležínani.čom“. Tá druhá je presmerovaná na tú prvú. Prečo? Ak náhodou prechádzate obdobím, kedy si myslíte, že nezáleží na ničom a na nikom, verte mi, aj na tom záleží! Otázkou skôr je, či s tým chcete alebo viete ešte niečo spraviť. Boli chvíle, keď som vlastným chcením alebo vôľou už tento stav nedokázala zmeniť a vtedy som potrebovala „impulz“ zvonka, skrátka niečo čo ma „zachráni“. Keď som bola na dne, bola som vďačná za „ruku“ ktorá mi pomohla vstať a keďže viem, aké to dno je, sama som tou podanou rukou neraz bola. Ten pocit z opačnej strany bol nesmierna vďačnosť – vďačnosť za to, že som ňou v tej chvíli mohla byť. A čo bolo tou rukou?

Niekedy len „obyčajný“ úsmev (hoci od neznámeho človeka), milé slovo, vyjadrenie spolupatričnosť, pohladenie, objatie, pozornosť, prejavený záujem (snažím sa rozlišovať skutočný záujem a zvedavosť, na tú totiž nereagujem), ...

Raz išla v meste oproti mne skupinka mladých ľudí s tabuľkou, na ktorej bol nápis „OBJATIE ZDARMA“. V prvom okamihu som sa zarazila, ako prvé mi napadlo, či to nie je „finta“ a vo chvíli nepozornosti ma môžu okradnúť. Ľudia na mojej strane chodníka, buď nenápadne zrýchľovali krok, odvracali zrak alebo prechádzali na druhú stranu cesty :-). Pozorujúc tú zvláštnu skupinku som usúdila, že mi nebezpečenstvo nehrozí a pokračovala som smerom k nim. „To tu ešte nebolo“ pomyslela som si a stále váhala, či ich „obídem“ alebo „objímem“. Uprene, no pobavene na mňa hľadeli. S nevyslovenou otázkou v hlave „To fakt?“, som sa na nich usmiala a vtedy vbehli do mojej „osobnej zóny“ a s hravosťou prislúchajúcou ich veku, ma v kruhu objali. Zvláštne radostné a dojemné. Dovoliť si veriť niekomu „len tak“ a ešte byť aj zahrnutý – objatím a smiechom, skvelé! 😉 Skutočne to boli študenti a ich projekt. Chceli obdarovať neznámych ľudí niečím, čo nestojí nič a pozorovať ich reakcie. Možno ani netušili, že to niečo, čo nestojí nič, môže znamenať pre niekoho v ťažkej chvíli tak veľa.

Tá myšlienka sa mi zapáčila, veď takýmto obdarovaním človek obdaruje aj sám seba. Vždy keď vidím niekoho zarmúteného, usmejem sa s vnútornou túžbou dodať mu silu na zdolanie toho, čím prechádza. A keď sa niekto usmeje na mňa, úsmev opätujem.

Včera som sa prihovorila deduškovi, ktorý sedel na múriku. Opýtala som sa ho, či nepotrebuje pomôcť, ten pohľad, ktorý mi venoval ako vďaku za to, že som si ho vôbec všimla bol na nezaplatenie. Buďme viac všímaví. Všímavosť nám môže pomôcť aj vtedy, keď budeme sami „v úzkych“. Ako? Dokáže nás totiž na chvíľu vytrhnúť z vlastného kolotoča. Všimnime si kvet, strom, spev vtákov, zatúlané zviera, plačúce dieťa, partnera, rodiča, priateľa,... alebo pustíme nad nami stojacu babičku si sadnúť (o pár rokov tam budeme aj my a verte – padne nám to dobre).

Od stretnutia s touto milou skupinkou mladých ľudí ubehlo pár rokov, no napriek tomu, keď si na nich spomeniem sa usmejem. Myslím, že svoje zadanie „splnili“. 🙂

„Všetko je energia a všetko sa navzájom ovplyvňuje. Podľa toho ako zareagujeme sa odvíja chod ďalších udalostí. Urobme dnešok krajším maličkosťou – možno spustíme reťazovú reakciu. Verím totiž, že aj dobro a smiech vedia byť nákazlivé.“