Keď to, čo nestojí nič, znamená tak veľa

Tiež som to zažila - pocit, keď „nezáležalo na ničom...“. Možno preto rozumiem tým, ktorí prechádzajú niečím podobným a to, ako sa cítia, ma nenecháva ľahostajnou. Nakoniec aj to bol jeden z dôvodov, prečo vznikla táto stránka a celá myšlienka za ňou.
Srdce, láska

Keď som si registrovala doménu „záležínavšet.com“ vedela som, že musím vytvoriť aj „nezáležínani.čom“. Tá druhá je presmerovaná na tú prvú. Prečo? Ak náhodou prechádzate obdobím, kedy si myslíte, že nezáleží na ničom a na nikom, verte mi, aj na tom záleží! Otázkou skôr je, či s tým chcete alebo viete ešte niečo spraviť. Boli chvíle, keď som vlastným chcením alebo vôľou už tento stav nedokázala zmeniť a vtedy som potrebovala „impulz“ zvonka, skrátka niečo čo ma „zachráni“. Keď som bola na dne, bola som vďačná za „ruku“ ktorá mi pomohla vstať a keďže viem, aké to dno je, sama som tou podanou rukou neraz bola. Ten pocit z opačnej strany bol nesmierna vďačnosť – vďačnosť za to, že som ňou v tej chvíli mohla byť. A čo bolo tou rukou?

Niekedy len „obyčajný“ úsmev (hoci od neznámeho človeka), milé slovo, vyjadrenie spolupatričnosť, pohladenie, objatie, pozornosť, prejavený záujem (snažím sa rozlišovať skutočný záujem a zvedavosť, na tú totiž nereagujem), ...

Srdce, láska

Raz išla v meste oproti mne skupinka mladých ľudí s tabuľkou, na ktorej bol nápis „OBJATIE ZDARMA“. V prvom okamihu som sa zarazila, ako prvé mi napadlo, či to nie je „finta“ a vo chvíli nepozornosti ma môžu okradnúť. Ľudia na mojej strane chodníka, buď nenápadne zrýchľovali krok, odvracali zrak alebo prechádzali na druhú stranu cesty :-). Pozorujúc tú zvláštnu skupinku som usúdila, že mi nebezpečenstvo nehrozí a pokračovala som smerom k nim. „To tu ešte nebolo“ pomyslela som si a stále váhala, či ich „obídem“ alebo „objímem“. Uprene, no pobavene na mňa hľadeli. S nevyslovenou otázkou v hlave „To fakt?“, som sa na nich usmiala a vtedy vbehli do mojej „osobnej zóny“ a s hravosťou prislúchajúcou ich veku, ma v kruhu objali. Zvláštne radostné a dojemné. Dovoliť si veriť niekomu „len tak“ a ešte byť aj zahrnutý – objatím a smiechom, skvelé! 😉 Skutočne to boli študenti a ich projekt. Chceli obdarovať neznámych ľudí niečím, čo nestojí nič a pozorovať ich reakcie. Možno ani netušili, že to niečo, čo nestojí nič, môže znamenať pre niekoho v ťažkej chvíli tak veľa.

Srdce, láska

Tá myšlienka sa mi zapáčila, veď takýmto obdarovaním človek obdaruje aj sám seba. Vždy keď vidím niekoho zarmúteného, usmejem sa s vnútornou túžbou dodať mu silu na zdolanie toho, čím prechádza. A keď sa niekto usmeje na mňa, úsmev opätujem.

Včera som sa prihovorila deduškovi, ktorý sedel na múriku. Opýtala som sa ho, či nepotrebuje pomôcť, ten pohľad, ktorý mi venoval ako vďaku za to, že som si ho vôbec všimla bol na nezaplatenie. Buďme viac všímaví. Všímavosť nám môže pomôcť aj vtedy, keď budeme sami „v úzkych“. Ako? Dokáže nás totiž na chvíľu vytrhnúť z vlastného kolotoča. Všimnime si kvet, strom, spev vtákov, zatúlané zviera, plačúce dieťa, partnera, rodiča, priateľa,... alebo pustíme nad nami stojacu babičku si sadnúť (o pár rokov tam budeme aj my a verte – padne nám to dobre).

Srdce, láska

Od stretnutia s touto milou skupinkou mladých ľudí ubehlo pár rokov, no napriek tomu, keď si na nich spomeniem sa usmejem. Myslím, že svoje zadanie „splnili“. 🙂


„Všetko je energia a všetko sa navzájom ovplyvňuje. Podľa toho ako zareagujeme sa odvíja chod ďalších udalostí. Urobme dnešok krajším maličkosťou – možno spustíme reťazovú reakciu. Verím totiž, že aj dobro a smiech vedia byť nákazlivé.“

7 komentárov

  • Marcela

    Súhlasím, pekne napísané. Preto sa snažím rozdávať úsmev ? mňa to nestojí nič a toho druhého to môže potešiť. ? Život je príliš krátky aby sme si ho navzájom strpčovali a nikdy nevieme kedy tú druhú osobu vidíme naposledy.

    • Zee Key

      Je to tak Marcelka, nikdy nevieme, či človeka, s ktorým sa práve lúčime ešte niekedy stretneme. Život je krajší, keď sa usmievame. 🙂 Dokonca aj na tých, ktorých nepoznáme. 🙂

  • Misha

    Zrejme nedostatek empatie, nadvaha ignorance a sobectvi v dnesni spolecnosti, nas nektere nuti o tom psat a propagovat lasku s umyslem pomahat prostrednictvim cedulek, s napisem „Free Hugs“. Je krasne a chvalihodne probudit se s rozhodnutim, ze „Dnes udelam dobry skutek“. Ale clovek s vrozenou empatii, vybornym zrakem, laskou k bliznimu svemu (a ke zviratkum), nepotrebuje k dobrym skutkum zadne rozhodnuti, zadne cedulky, ani sablonku s abakusem k souctu vykonanych skutku treba za tyden. Dobre skutky jsou podstatou jeho byti a dela je s „usmevem“ (ktery ma od narozeni vtetovany do obliceje) vsude tam, kam ho zrak v danny okamzik zavede. Objima rad a spontanne.

  • Zee Key

    Áno Mishka, aj takto sa to dá vnímať, máš pravdu. Našťastie (?!?) pre nás všetkých, empatia nie je vždy vrodená, veľa ľudí ju získa až po kritických životných momentoch a dá sa jej aj naučiť. Napr. deti, keď vidia v rodine, že je prirodzené pomáhať, je šanca, že tento „vzorec správania“ raz zopakujú. Samozrejme ten, pre koho je pomoc iným, láskavosť atď. prirodzená, nepotrebuje žiadne ceduľky. Ja si však myslím, že popri všetkých tých správach a reklamách, ktoré sú na nás odvšadiaľ chŕlené, je dobré si pripomínať aj takéto veci. Nakoniec, každý z nás má stále na čom pracovať. 🙂

  • Misha

    Dekuji Zuzi za Tvou reakci – naprosto chybejicim doplnkem meho komentare!!!
    I ja verim, ze se da empatie vnuknout a pestovat od utleho veku. A taky verim, i kdyz se nedivam na svet pres ruzove bryle, ze se to jednou opravdu podari, lide budou k sobe laskavejsi a vzajemne si pomahat. Bez rozdilu veku, barvy pleti a vyznani.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *