MDŽ

Dnes je 8. marec. Ako každý iný sviatok, aj „Medzinárodný deň žien“ má svojich priaznivcov a odporcov. Ja osobne ho mám rada, nielen z úcty k ženám, ktoré AJ NÁM vydobyli základné práva, ale tiež preto, že na rozdiel od iných sviatkov nepoukazuje na to, čo možno práve v danej chvíli nemáme (partnera - keď je Valentín, deti - keď je deň matiek, rodinu - keď sú Vianoce,...). Na „MDŽ“ je skrátka dôvod na oslavu už z podstaty samotného bytia a faktu, že sme ženy. V súvislosti s týmto dňom mi dali viacerí muži najavo, že pociťujú krivdu, keďže oni takýto deň v kalendári nemajú, a tak som im ako malé zadosťučinenie napísala aspoň krátku básničku. 😉
Srdce, láska

Vážim si každú ženu, ktorá vie byť „pravou“ ženou. Rovnako ako si vážim každého muža, ktorý je „pravým“ mužom (nejak sa mi nedarí oddeľovať nás). Muži, ako otcovia, synovia, strýkovia, kamaráti, kolegovia, partneri, atď. k nám patria presne tak, ako my patríme k nim. Ich význam v našich životoch je nespochybniteľný a naopak. Nedovoľme, aby sme na ceste k rovnoprávnosti zablúdili do ďalšieho extrému – „z nadvlády mužov“ k „nadvláde žien“.  Vráťme vychýlený jazýček váh do „stredu“. A tak drahé ženy, prihováram sa teraz k nám. Rozpamätajme sa na to, čo je nám vlastné, v čom spočíva naša sila. Nahraďme hrubosť – šarmom, vulgárnosť - vľúdnosťou, bezcitnosť - súcitom, zlomyseľnosť - porozumením, falošnú bezmocnosť - zodpovednosťou, súťaživosť - spoluprácou, agresivitu - nehou, ... nie nehovorím, že si máme nechať skákať po hlave. Naopak, keď bude treba ukážme svoju silu, odvahu a statočnosť. Skúsme však do života vrátiť viac porozumenia a lásky, toto je to, čo nám je prirodzene dané. A ešte niečo, prestaňme byť na seba tak tvrdé. Nájdime v sebe opäť tú malú Aničku, Evičku, Lucku, Vierku, Katku, Jarku, Moniku, Peťku, Boženku,... spomeňme si na to 4 ročné dievčatko, ktorým sme kedysi boli. No povedzte, nie je roztomilá? Skúste sa jej v tej predstave prihovoriť - opýtať ako sa cíti, či ju niečo trápi a čo by si priala. Možno budete prekvapené, čo sa udeje. 🙂

Každý to má inak, mne sa pri tejto predstave ukázal „obraz“ malej Zuzky, ako sedí s knihou v kúte. Pozorovala som ju a čím dlhšie som ju vnímala (bez toho, aby ona vôbec tušila, že ju vidím) zaplavil ma obrovský príval lásky. Podišla som k nej... to dievčatko so zapletenými vrkôčikmi na mňa uprelo zrak. Ako by už ani nedúfala, že ju niekedy niekto nájde. Spýtala som sa, či jej viem nejak pomôcť. Vstala a vystrela rúčky, aby som ju objala. V mojom náručí začala vzlykať. Vtedy som (už ako „veľká“) povedala tej malej bytôstke v belasých šatôčkach, ako veľmi ju ľúbim, hladkala som ju po vláskoch a „fúkala“ rany... dlho, veľmi dlho. Plakala som spolu s ňou, už nie v predstave, ale naozaj. V tej chvíli moja láska k nej (teda ku mne samej) bola nekonečná.

Srdce, láska

Drahí muži, skúste tiež objaviť toho malého Peťka, Miška, Andrejka, Davidka, Jožka, Feďka, Jurka, Ondrejka, Mareka,... skúste ho pozorovať, vycítiť ako sa cíti a možno sa mu aj prihovoriť. Toto je chvíľa, ktorá otvára srdce – k sebe aj k iným (každý y nás nosí takéto dieťa v sebe). Ak chcete, napíšte mi či sa vám to podarilo (ak nie, nič sa nedeje, skúste to zas, ono to raz príde). A hlavne, keď sa vám to podarí, spomeňte si občas na neho. Nenechajte ho tak dlho čakať, kým sa mu opäť prihovoríte. 🙂

Srdce, láska


„Keď pochopíme, že sa navzájom dopĺňame, prestaneme medzi sebou súťažiť.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *